Akými hlavnými témami sa práve v Deutsches Theater zaoberáte?
Migrácia a a postimigrácia. Aj autorka hry Muttersprache Mameloschn, ktorou sme k vám prišli, Marianna Salzmann sa narodila v Rusku a do Nemecka prišla ako desaťročná. Vyrastanie v inej kultúre, než do akej ste sa narodili, je u nás veľkou témou. Tou druhou sú nové média a virtualita, teda hľadanie toho, čo je realita a čo nie.
Sociálne otázky medzi horúce oblasti nepatria?
V Berlíne máme veľa ľudí pochádzajúcich napríklad z Turecka. Nožnice medzi tými, čo sú vzdelaní a majú všetky šance zaradiť sa do spoločnosti, a imigrantmi, sa stále viac roztvárajú. Je to skutočne silný problém.
Na november je plánovaná premiéra projektu Umenie starnúť, na ktorom bude spolupracovať aj SND. Čo by ste chceli ním dosiahnuť?
Populácia starne, ale na druhej strane starší ľudí zostávajú dlhšie aktívni. Otázka preto znie, ako majú využiť svoj potenciál, a ako môžu rôzne generácie žiť a pracovať spoločne.
Nemecké divadlo pre nás reprezentuje istý divadelný štýl. Čo takýto termín znamená pre samotných Nemcov?
Možno si to uvedomíte, až keď ste mimo Nemecka a vidíte aj celkom iné inscenačné postupy. Ak povie režisér hercovi „urob to nemecky“, znamená to zvyčajne prejav bez veľkých emócií, takmer abstraktný. Režisér má celkovo v nemeckom divadle silnú pozíciu. Pracovala som aj v USA aj v Británii, tam si viac vážia dramatických autorov, naši režiséri s textami pracujú oveľa voľnejšie, vyberajú z nich len to, čo sa im hodí.
V našom priestore je stále silný koncept národných divadiel, v Nemecku je ale situácia iná.
V niektorých regionálnych mestách aj u nás majú národné divadlá, ale Berlín je špecifický v tom, že tu funguje veľa divadiel a každé má vlastné publikum. Pre niektorých ľudí je možno práve naša scénou tou „národnou“, iní majú radšej Volksbühne či Schaubühne. Turisti chodia hlavne do Berliner Ensemble.
Máte problém s návštevnosťou?
Ani nie, ale robíme projekty pre mladých, snažíme sa ich presvedčiť, že divadlo nie je len pre veľmi vzdelaných a starších, inak by nám obecenstvo celkom zostarlo. Naše divadlo sa navyše špecializuje na súčasných dramatikov.
Berlín je v súčasnosti veľmi živé miesto. Pripomína až Paríž zo začiatku minulého storočia?
Trochu. Keďže sme istý čas nemali také vysoké nájomné, prilákalo mnohých umelcov. Nemáme až tak veľa priemyslu, preto bolo dobré zamerať sa na kultúru. Ale teraz sa to už mení, džentrifikácia sa dotkla aj Berlína.
Stále cítite rozdelenie na východ a západ?
Záleží to na generácii. Ja som končila školu v čase, keď sa búral berlínsky múr, pre nás bolo toto rozdelenie ešte dôležité. Ale pre mladých, s ktorými pracujem, to už nie je. Budúci rok oslávime 25. výročie zjednotenia, takže trvalo to dlho, ale konečne sa poradilo zahladiť rozdiely.
Ako na vás pôsobí Bratislava?
Bola som až šokovaná z obrovských nákupných centier, kapitalizmus prišiel aj k vám.
