Od väčšiny návštevníkov žilinského festivalu animácie ho delila jedna až dve generácie – a to už Fest Anča dávno nie je záležitosťou komunity mladých umelcov, každý rok sa rozrastá.
Šťúply sedemdesiatnik v okuliaroch a zelenom saku tak vyčnieval na prvý pohľad, no inak sa v neformálnej atmosfére kultúrneho centra Stanice-Záriečie musel cítiť výborne aj bez červených kobercov. Ak už chceme porovnávať, Švajčiar Georges Schwizgebel je pre animáciu asi takou legendárnou postavou ako v hranom filme Ridley Scott.
Nadprodukciou rozhodne netrpí. Celú tvorbu od roku 1974, keď nakrútil prvý film popri práci v reklame, môžeme vtesnať do dvoch hodín pohyblivých obrazov. Iba málo dokopy štrnásť filmov má trvanie nad päť minút, no nad každým strávil dva-tri roky života. Čo je vlastne celkom slušné tempo na techniku, ktorá býva veľmi prácna.
Pripomína to metafyzické zátišia z obrazov Georgia de Chirica. Muž bez tváre pije kávu pri kuchynskom stole, schádza dolu po schodoch. Banálna, každodenná, a pri tom veľmi vratká situácia, keď sa aj z najmenšieho detailu odrazu vylúpne celý nový vizuálny svet.
Je to veľmi detailné, plynulé a ako podmanivý vír vťahuje zrak diváka do krúživého pohybu – ako keby celá maľba tancovala svoj vesmírny tanec. „Ja strih nepotrebujem, väčšinou mi stačí jeden záber,“ vysvetľoval autor v Žiline.
Animátor si obyčajne svoju prácu uľahčuje a objekty animuje na nehybnom pozadí. V jeho filmoch je naopak úplne všetko v pohybe. Aj pozadie s kamerou. Pre veľkú náročnosť vzácna „totálna animácia“ znamená, že sa vlastne nikdy nezastaví, aj na cestách kreslí skice, plány, storyboardy pre svoj ďalší film.
Nie náhodou si záber z jeho filmu dal na obal albumu vychytený brooklynský hudobník Oneohtrix Point Never. Hudba – hoci skôr tá klasika než elektronika – je preňho základná, či ju nechá skladateľom, alebo sám na hotovú komponuje film.
To zvláštne však na Fest Anči bolo niečo iné. Ako keby skromný majster animácie cítil, že sú veci, ktoré nemá zmysel pre každého jednoznačne pomenovať. Že na rozdiel od techniky, slučiek či trikov s tieňmi, tie silné existenciálne témy z jeho filmov si každý musí vztiahnuť na seba – na YouTube si to môžete vyskúšať.
Fest Anča premietla päťsto krátkych filmov za päť dní. Za sedem rokov prerástla Stanicu-Záriečie do centra a multiplexu, aj do synagógy. Hlavnú cenu získal Ír Alan Holly, ktorého film Záver (Coda) vyvolal v porote „chuť stretnúť sa so smrťou. V tom najlepšom zmysle slova.“
