Dielo Liama Gillicka Coats of Asbestos spangled with Mica. Vízie s plexisklom. Britskému ministrovi kultúry pripomínali obrusy v študentských jedálňach v šesťdesiatych rokoch. FOTO - REUTERS
Jeho prvá veľká samostatná výstava vo Veľkej Británii sa volala Drevená cesta. Priniesla Liamovi Gillickovi nomináciu na tohtoročnú Turnerovu cenu. Je to dosť veľké prekvapenie, lebo Gillick nevystavuje naložené zvieratá ani rozhádzanú posteľ - také diela získali ceny v minulých rokoch. Tridsaťosemročný Gillick montuje chladné, takmer minimalistické objekty, strohé hliníkové rámy pravouhlo zoskrutkované s farebnými plexisklami. Pritom sú jeho práce nominované práve za čosi, čo je veľmi extrémne: „rigoróznu teoretizáciu“, ako vyhlásila porota.
Ak je niečo radikálne teoretické, znamená to, že divák bezradne hĺba nad súvislosťami medzi umením a delením priestoru, pokúša sa rozlúštiť tajomné texty na stene a týra sa nezrozumiteľnými výkladmi zmyslu projekcií smutných predmestí v katalógu. Tak to aspoň opisuje jeden kritik britského časopisu Observer. „Pre samé teoretické húštie nevidíme les,“ napísal o výstave Drevená cesta a Gillicka vyhlásil za „potvoru“. Právom, lebo tento umelec berie slobodu prejavu doslova. Počnúc tým, že pôsobí aj ako kritik, kurátor, spisovateľ, scenárista a skladateľ. Výsledky svojej práce spracúva do výstav. Texty na stenách sú citáty z jeho románov, a keďže Gillickov otec pracoval v jednej fabrike na vybavení filmov Stanleyho Kubricka, syn premieta predmestské diapozitívy z miest, kde sa nakrúcal Mechanický pomaranč. „Ale často,“ hovorí Gillick, „sú moje objekty len zámienkou na to, aby som upozornil na svoje myšlienky.“
Autor: STÉFAN P. DRESSEL
