Art Film Fest premieta dokument 20tisíc dní na zemi. Nadchne hudobných aj filmových fanúšikov.
Keď Nick Cave ráno vstane z postele, podíde k zrkadlu a starostlivo sa upraví, skontroluje vrásky. Fanúšikovia jeho hudby môžu byť spokojní, stále vyzerá dobre. Len tí filmoví budú asi trochu na pochybách: dovolí tento muž, aby o ňom nakrútili úprimný a otvorený portrét?
Možno ich to prekvapí, ale dovolil – a urobil ešte čosi viac. Vďaka nemu je dokument 20tisíc dní na zemi jedným z najlepších hudobných filmov vôbec.
V stredu 25. júna ho premietajú na Art Film Feste v Trenčíne, v júli ho ponúkne aj bratislavské kino Lumiére.
Na návšteve u riaditeľa
Nebolo by správne podceňovať prácu anglických režisérov Iaina Forsytha a Jane Pollardovej, pretože urobili výbornú robotu. Z tohto filmu je však dosť rýchlo jasné, kto je tu riaditeľom. Záverečné titulky to aj potvrdia, Nick Cave je jedným z autorov scenára. Takže nie je iba objektom filmu, pozorovaným hudobníkom, spovedaným umelcom. Naopak, ujal sa úlohy hostiteľa. Hostí pozýva do kuchyne, obývačky, do pracovne - do spálne úplne nie, ale takmer - a presne vie, čo im má ukázať, povedať, urobiť, aby mala návšteva zmysel.
To, že sa tá návšteva dozvie veľa o ňom, je len akoby sprievodný jav. Podstatnejšie pre neho, zdá sa, bolo, aby mala táto konverzácia zmysel. Aby nebola len rekapituláciou jedného života, ale aby aj iným ľuďom dodala energiu a inšpiráciu „využiť vymeraný čas“. Povzbudila ich, aby ho aktívne napĺňali a nebáli sa nápadov, hoci aj hlúpych. „Kým ich nevyskúšame, nemôžeme vedieť, že sú hlúpe,“ hovorí Cave. „Preto si ich musíme strážiť, ako keď drobný plamienok chránime dlaňami pred silným vetrom.“
Bez pravidiel
Film 20tisíc dní na zemi je obrazom tvorby hudobníka, speváka a textára, ale chýbajú mu takmer všetky prvky, ktoré zvyknú tvoriť hudobný dokument. Nevidno v ňom, ako sa k hudbe dostal, nespomínajú sa v ňom hlavné udalosti z jeho kariéry, nie je ani prehliadkou zaplnených štadiónov. Samozrejme, Cave spomína na svoju ranú kapelu Birthday Party (v Austrálii mala povesť najnásilnejšej kapely v okolí, preto si vraj žiadni gangstri nedovolili chodiť na jej koncerty a kaziť tam vzduch), a hovorí aj svojej životnej partii The Bad Seeds (hrajú spolu už tridsať rokov a najväčší úspech vraj mali vtedy, keď s Kylie Minogue nahrali hit Where The Wild Roses Grow).
Samotná hudba však znie len vtedy, keď má miesto a čas na to, aby sa zmenila na hlavnú postavu a náladovo doladila to, čo práve povedal. Keďže je to nový film a premiéru mal len v januári na festivale v Sundance, znejú v ňom piesne z nedávneho albumu Push The Sky Away, z ktorého Cave hral a spieval aj vlani v Trenčíne na festivale Pohoda.
Namyslený kretén myslí na ľudí
„Vždy som bol namyslený kretén,“ hovorí, keď si spomína na to, ako už v mladosti písal testament a chcel, aby sa jeho peniaze použili na Nick Cave Memorial Museum. Dnes má 56 rokov a vo filme už vystupuje skôr ako múdry a starostlivý učiteľ, ktorý sa smeje nad tým, čo si kedysi písal do denníka.
Dodnes si ho píše, pretože je súčasťou jeho textárskej aj básnickej práce. Dlho si doň zapisoval napríklad počasie, keďže počasie súviselo s jeho náladami - najmä odvtedy, ako sa presťahoval do Brightonu neďaleko Londýna a pozoroval tam prírodné živly. Mimochodom, s pozoruhodným výsledkom: „Zistil som, že náladami dokážem ovládať počasie. Bohužiaľ, nedokážem ovládať svoje nálady,“ hovorí.
Názov filmu 20tisíc dní na zemi znamená, že Cave má spočítané, ako dlho už žije. Je presne komponovaný (aj keď je v zábere len diktafón), má živé, sýte farby, cítiť v ňom hru s fikciou a v tejto forme sa zároveň zrkadlí isté spevákovo starosmilstvo. V jeho živote sú veľmi dôležité spomienky (predovšetkým na ľudí) a neustála práca s pamäťou je zrejme aj základom jeho mytologickej tvorby.
Zároveň je to však spôsob, ako by mohol dospieť k pravde. Verí, že opakovaním slov a myšlienok sa raz pravda vynorí, aspoň na chvíľu a aspoň v obrysoch ako morská príšera z rozbúrených vĺn.
