Pre život trochu cynizmu treba

Film Detektív Down sa ani zďaleka nevyrovná hitu Kurz negatívneho myslenia od toho istého režiséra Baarda Breiena.

Sherlock Holmes bol narkoman, Phil Marlow alkoholik, Adrian Monk trpel obsesívne-kompulzívnou poruchou. Súkromný detektív Robert Boregud ide ešte ďalej: je postihnutý vrodeným Downovým syndrómom. Ten sa okrem nezameniteľného vzhľadu, častých porúch motoriky a sklonu k rôznym chorobám prejavuje aj mentálnou retardáciou.

Osoby s týmto postihnutím síce už absolvovali aj maratón či vysokoškolské štúdium s doktorským titulom. No filmová zábava s takýmto hlavným hrdinom je tancom medzi črepinami.

Hra na Marlowa

Nórsky filmár Baard Breien sa pokúša nadviazať na úspech svojho debutu Kurz negatívneho myslenia (2006). Lenže Kurz funguje, lebo nie je nekorektný, iba tak sprvu vyzerá. Keď divák spozná vozičkára Geirra bližšie, pochopí jeho pohnútky, uverí mu a napokon uzná, že pre život je trocha cynizmu treba.

V prípade Detektíva Downa však ani po dôkladnom zoznámení sa s Robertom nezačneme príbehu veriť a autor o to ani nestojí. Ponúka nám rozprávku plnú klišé a scenáristických skratiek, čo sa neodohráva v realite, ale v štylizovanom pseudosvete plnom komických nedorozumení a šťastných náhod.

Pocit odcudzenia zosilňuje aj to, že vzdialené filmové Nórsko sa nakrúcalo v dôverne známej, len zľahka maskovanej Prahe.

Potomok policajta je postihnutý Downovým syndrómom a filmové postavy ho bežne nazývajú mongoloidom. Po smrti matky otec schvátený žiaľom nie je schopný vykonávať kriminalistickú prácu, zato syn sa rozhodne hrať na marlowovského detektíva. Napokon – aj v jeho „kancelárii“, ktorá akoby vypadla z Maltézskeho sokola, visí plagát Humpreyho Bogarta, na ktorého sa malý zavalitý mužíček s nekonečnou sebadôverou hrá.

Prirodzene, zákazníci sa naňho obrátia práve preto, lebo nechcú, aby ich prípad naozaj vyriešil.

Časť publika môže zneistiť, že zápletka i vizuálna stránka sú na spôsob pastiša, nie paródie. Nezhadzujú žáner, nevysmievajú ho, nedeformujú, nehrajú sa s ním ani ho neobracajú naruby. Práve naopak: so smrteľne vážnou tvárou dodržiavajú všetky šablóny. Napriek tomu podchvíľou pripomenú Marhoulovho Mazaného Filipa (2003). Absurdnosťou a, bohužiaľ, aj kŕčom.

Detektívom je zdravotne vážne postihnutý hrdina, ktorý si nedokáže uvedomiť svoj hendikep. A na tom stojí celý poldruhahodinový film, jeho zápletka aj humor.

Len taká úsmevná hračka

Ústrednou atrakciou má byť balans na hrane vkusu. Lenže vkus je individuálna záležitosť. Pre mnohých je Detektív Down ďaleko za hranicou, pre iných kus pred ňou. Ani jedni, ani druhí vo filme nenachádzajú zábavu. Len istá časť diváctva, ktorá presne súzvučí s autorom, ocení parafrázu veľkých amerických kriminálnych príbehov.

Nemôžu však hovoriť o napätí, prekvapivých zvratoch, nápaditosti alebo novátorstve. Skôr o príjemnej úsmevnej hračke, komótnej poklone žánru, ktorá sa, našťastie, vyhla citovému vydieraniu.

Roberta stvárnil Svein André Hofso Myhre, skutočne postihnutý Downovým syndrómom. Ťažko povedať, či je geniálny herec, alebo dokonale uvoľnený neherec. Hoci Robert svet vníma najmä prostredníctvom citov, jeho mimika je podobne ako intelekt minimálna.

No tam, kde muž s kamennou tvárou Buster Keaton fungoval ako poetický kontrapunkt a Mr. Bean ako neriadená strela, detektív Robert zostáva len absurdnou figúrkou, ktorá akoby zablúdila z filmov Wesa Andersona.

A tak Detektív Down vyvoláva najrôznejšie reakcie. Od úplného nadšenia až po totálne odmietnutie. Najčastejšie však asi len neurčité rozpaky.