Ako sa dá vymýšľať, že niekoho dokáže bolieť škola

Floskula o knihe za vysvedčenie môže rodičov inšpirovať, aby sa poobzerali po vhodnej knihe pre svoju ratolesť.
V záplave fantasy (aj tej bez fantázie), recyklácií upírskej a zombíckej tematiky, dievčenských i chlapčenských denníkov písaných podľa jednej šablóny môže takmer prehliadnuť skvelú knihu chorvátskeho autora Zvonimira Baloga Často si vymýšľam... že ma bolí škola, aby som nemusel ísť do žalúdka (vyd. Perfekt, preložila A. Kuliho〜vá).

Skúšobná rozprávka

Je to zbierka autorských rozprávok, ktoré sú podobné ako autorove krstné meno: zvonivé a zvučiace. Rozprávkar vykonáva svoje poslanie, aké mali odjakživa rozprávači: vymýšľať a domýšľať situácie, zabávať poslucháčov vymyslenými historkami, ale zároveň v nich vyvolať ilúziu, že to naozaj bolo tak.

Dnes sa hovorí o kreatívnych priemysloch a dôležitosti fantázie, ale rozprávky pracovali s kreativitou, fantáziou, inovatívnosťou odjakživa. Zvonimir Balog predstupuje pred partnera na druhej strane knihy s odkrytými kartami a vyhrnutým kúzelníckym rukávom. Svoje výmysly produkuje priamo pred čitateľom. Jedna rozprávka sa napríklad volá Skúšobná, a je to akési demo, skúšobná verzia pred naozajstnou prózou.

Jeho fantázia má veľa spoločného s fantáziou detí, pravda, ak ju ešte nestratili pod náporom instantných masových produktov. Často stačí vziať autentickú detskú otázku („Ocko, z ktorej opice pochádzame – z gibona, šimpanza alebo z gorily?“) a pokúsiť sa čestne vyrovnať s jej neúprosnou logikou.

„Ocko, je už brat dospelý človek?“ pýta sa dieťa a rozvinie sa dialóg. Je zábavný, vtipný, humorný, ale v zadnom pláne zostáva večná dilema: ako byť dospelým, a neprestať mať detské oči, ako starnúť fyzicky, a nie duševne.

Fantázia ako trenažér

Alebo: ako prijať zodpovednosť za svoju dospelosť a vymaniť sa z infantilizmu, ktorým sú zachvátené dnešné generácie večne nedospelých ľudí.

Našťastie, dieťa si pri čítaní týchto próz uvedomuje vážne otázky najmä emocionálne, intuitívne, na úrovni svojej mentálnej výbavy, nenásilne, primerane skúsenostiam.

Keď autor napíše príbeh o krajine, v ktorej ľudia chodili dolu hlavou alebo o jedinom chlapcovi, ktorého doniesol bocian (ostatné deti porodili mamy), je to nielen bizarné a zábavné, ale upozorňuje sa tým aj na odveký poriadok ľudského rodu, keď bolo dole dole a hore hore.

Fantázia rozprávkara je akýmsi trenažérom, na ktorom sa dá beztrestne a bezbolestne vyskúšať porušovanie pravidiel bez hrozby trestu či katastrofy.

A v tomto je kniha Zvonimira Baloga jednou z najinšpiratívnejších v dnešnom knižnom priestore.