50 kníh, ktoré treba prečítať, kým zomriete. Poznáte ich?

Predstavte si, že musíte celú svoju knižnicu zredukovať na päťdesiat kníh. Viete, ktoré by to boli? Knihy, ktoré vás ovplyvnili, ku ktorým sa vraciate, považujete ich za najzásadnejšie a odporúčate ich svojim známym?

Existujú najrôznejšie zoznamy literárnych diel - v niektorých prevládajú veľké mená klasikov, iné sú obmedzené na žijúcich autorov, my sme sa rozhodli zostaviť našu päťdesiatku čo najširšie. Beletria bez obmedzení žánrov, storočí aj krajín pôvodu (literatúre faktu venujeme nabudúce v denníku samostatnú prílohu).

Samozrejme, keď začnete uvažovať, čo do svojho zoznamu dať, príde reč na kvóty. Koľko percent by mali tvoriť európski a koľko mimoeurópski spisovatelia? Koľko slovenskí autori? A koľko ženské autorky? Takto to nejde. Dohodli sme sa, že každý z nás napíše iba o knihách, ku ktorým má najbližší vzťah. A s čo najlepším vysvetlením prečo.

Samozrejme, že tu niekomu môžu chýbať niektoré diela a niektoré mená, ale inak to nejde. Žiadny objektívny zoznam neexistuje, lebo ani nemôže. Čo niektorí považujú za špičkovú literatúru, iní po pár stranách odkladajú. Vždy to tak bolo, vždy to tak bude a je to úplne v poriadku.

Takže máte pred sebou zoznam päťdesiatich kníh, ktorý zostavila redakcia SME. Nie sú to tipy na dovolenkové čítanie, ale na celý život. A keby vám nestačili, pozrite si aj tipy od osobností v našej ankete.

Autori: Alexander Balogh, Denisa Ballová, Tomáš Gális, Kristína Kúdelová, Roman Pataj, Tomáš Prokopčák, Oliver Rehák, Mirek Tóda, Zuzana Uličianska

Isaac Asimov: Základňa

(od roku 1942)

Jestvuje množstvo autorov a kníh zo sveta vedeckej fantastiky, ktoré by si zaslúžili označenie „zásadné“. Bez Gibsonovho Neuromancera by zrejme dnešné počítače a internet vyzerali úplne inak. Bez Ellisonovej poviedky Nemám ústa a musím kričať by sme možno vôbec nemali umeleckú sci-fi a bez Dickovho Muža z vysokého zámku by inak vyzerali úplne všetky knihy o alternatívnej minulosti.

No ak kánon fantasy vytvoril Tolkien, práve Isaac Asimov dal svetu spôsob, akým budeme už zrejme navždy uvažovať o robotoch. A v cykle o Základni (alebo Nadácii, závisí od toho, ktorej strane v tomto viac ako dvadsaťročnom spore o označenie drukujete) zase určil, ako by mal písať a premýšľať každý, čo i len trochu slušný futurológ – a, samozrejme, autor vedeckej fantastiky.

Utopická séria totiž v skutočnosti nehovorí len o svete za desiatky tisíc rokov, v ktorom možno odhadovať správanie más a ktorý si musí prežiť nové obdobie temna. Hovorí najmä o ľuďoch, ich túžbach a reálpolitike v ktoromkoľvek čase.

Prvá veta: Volal sa Gaal Dornick a bol to obyčajný vidiecky chlapec, ktorý nikdy predtým nevidel Trantor.

Julian Barnes: Pocit konca

(2011)

Prečítate ju za jedno popoludnie, no na svojich 130 stranách zaznamenáva oveľa viac ako veľké tristostranové romány. Dvojicou hlavných tém pritom sú pamäť a smrť, čo odhaľuje už samotné venovanie Barnesovej manželke, ktorá tri roky pred vydaním knihy zomrela na mozgový nádor.

Práve skúsenosti a vek umožnili napísať tento príbeh naplno, nenásilne a bez prázdnych miest. Barnes tak urobil so jemu vlastným štýlom jemu vlastným – s ľahkou iróniou a zároveň aj hĺbkou. Napísal ho tak, ako by sa čitateľovi prihováral a pýtal sa ho: „Žil si skutočne tak ako si to pamätáš?“

Zdanie totiž môže klamať a klamať si môžeme aj bez toho, aby sme to vedeli. Pretože zväčša si pamätáme to, čo si o sebe pamätať chceme. Hoci to, akí v skutočnosti sme a akí sme boli, sa s tým vôbec nemusí zhodovať.

Charlotte Brontëová: Jane Eyrová

(1847)

Román 31-ročnej autorky vydaný pod mužským pseudonymom je aj po viac ako 150 rokoch čítaný - a nielen roztúženými romantičkami. Sirota Jane pritom nemá postavenie ani majetok, nevládne dokonca ani tým, čo sa označujú za ženské zbrane - je drobná, nepekná, kvakerská. Nemá nič okrem svojho vytrvalého ducha a viery, že ženy majú presne také isté city ako muži a že aj ony túžia napredovať.