Stovky ľudí sedia na stoličkách a čakajú, kým sa na natiahnutom plátne začne nemý film Nosferatu, symfónia hrôzy. A keďže je predstavenie súčasťou festivalu Viva Musica!, podstatne dôležitejšia – než dnes už trochu groteskne pôsobiace zábery – bude hudba. Tá, ktorú nanovo (pôvodná sa totiž stratila) skomponoval Vladislav Šarišský.
Je výborná, a nielen preto, že veľmi funkčne využila exotický nástroj theremin, ktorý doplnil zvuk sláčikového kvarteta, akordeónu a perkusií. Môžete sedieť, zavrieť oči a nechať sa unášať vrstviacimi sa tónmi siedmich muzikantov, ktoré sa navzájom prelínajú, stretnú sa a zase na krátku chvíľu rozídu. Vôbec to nie je extrémne sofistikované počúvanie, ale aj bez ohľadu na film je to jedinečný zážitok.
Lenže čoskoro narazíte na problém. Nie preto, že muzika až tak film nepotrebuje. Ale preto, že časť návštevníkov bratislavskej Starej tržnice zjavne nepochopila, že kým staručký film si dnes môže pozrieť aj na YouTube, táto hudba mala (svetovú) premiéru. A práve tá, alebo práve tá v kombinácii s filmom, bola počas noci naozaj dôležitá.
Namiesto violy či violončela však zrazu počúvate zjavne stratených jednotlivcov, ktorí celý film i kompozíciu prerozprávajú. Je milé, že festival chce klasiku sprís〜tupniť čo najväčšiemu počtu ľudí, ale ich správanie je už milé menej.
A nesúvisí to so žiadnym elitárstvom, ale s elementárnou slušnosťou.
