SME

Otvorte oči, Slovensko je viac krajín. Porovnajte si ho s minulosťou

Otvorte oči, Slovensko je viac krajín. Porovnajte si ho s minulosťou

Výstava SNG ukazuje Slovensko očami umelcov 19. storočia a súčasnosti.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Výstava Slovenskej národnej galérie ukazuje Slovensko očami umelcov 19. storočia a súčasnosti. Vyberáme z takmer štyristo diel

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/hrabusicky_kekeli_r9610.jpg" author="" longread-pos="full"]

Ján Kekeli - Nad lomom. Z cyklu Obrazy krajiny. 2011 – 2013

Jedným z trendov súčasnej svetovej fotografie posledných desaťročí je tvorba veľkoformátových záberov, zhotovených veľkoformátovými kamerami. Tento trend sa objavil aj na Slovensku, ale máloktorý fotograf tak odkryl jeho možnosti ako Ján Kekeli (1984 Kežmarok). V rokoch 2011 – 2013 pracoval na cykle monumentálnych fotografických diptychov Obrazy krajiny. V tomto prípade skupinu piknikujúcich mládežníkov v zdanlivo romantickom lesnom prostredí vyvažuje pohľad na rozľahlý priemyselný areál v údolí. V priestorovej aj tematickej štruktúre, a takisto v prevládajúcej tonalite týchto diptychov je niečo staromajstrovské – autor sám pripomína inšpiráciu obrazmi Caspara Davida Friedricha. Na rozdiel od známeho nemeckého metafyzického romantika majú však postavy z Kekeliho „obrazov“ celkom iné výhľady.

Aurel Hrabušický, kurátor Zbierky fotomédií

[/content]

[content type="longread-pos" pos="left"]

Autor:

Jana Németh

mock.jpg

[/content]

Keď pred dvoma rokmi mladý fotograf Ján Kekeli vyhral súťaž Foto roka so zdanlivo nenápadnými, jednoduchými snímkami tatranskej krajiny a nížinatých území lužného lesa, strhla sa náramná debata. Veď to sú len celkom obyčajné cvaknutia, akých má každý poriadny turista v počítači gigabajty, ozývalo sa niekoľko týždňov internetom.

V čase, keď sa po tatranských štítoch, milovanom Spiši či údoliach Tisy a Dunaja osamelo potuloval maliar Ladislav Mednyánszky a usilovne zaznamenával svoje pocity i vizuálne vnemy, internet neexistoval. Všetky záznamy a zápisky dnes máme v podobe diel či denníkov, ku ktorým sa nedá len tak ľahko zavesiť anonymný komentár.

Možno by však ktosi i vtedy jeho neúnavnú snahu zachytiť náladu zažitej prírody odbil krátkym konštatovaním, že to už predsa niekde videl. Napokon, keď Mednyánszky chodil po našej krajine s paletou farieb, tiež nebol jediný. Bolo to v druhej polovici 19. storočia, keď sa už z úlohy krajinára stalo seriózne povolanie s kalendárom objednávok z tých najvyšších miest.

Čo je však dôležité - Mednyánszky vo svojich akvareloch či olejoch nehovorí iba o tom koho, čo, kedy a kde videl či zažil. To všetko sa väčšinou poľahky dozvieme, no to podstatné tkvie v niečom inom. Presvedčíte sa o tom ľahko. Stačí sa pred niektorý z nich postaviť a dívať sa. Otázka, kde presne tiekol ten potok, ktorý pretína tenučká lávka v nádhernom jemnom hmlistom opare, je zrazu takmer nepodstatná. Ste totiž priamo tam.

Pozrite si diela vo vysokom rozlíšení na špeciálnej stránke venovanej výstave Dve krajiny.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/benova_mednyanszky--tatranska-lomnica_r4604.jpg" author="" longread-pos="full"]

Ladislav Mednyánszky - Tatranská Lomnica. Okolo 1895
Kresba ceruzou a tušom. Maďarské národné múzeum

Korunný princ Rudolf Habsburský sa rozhodol podporiť vydanie rozsiahleho 26-zväzkového diela, ktoré začalo vychádzať od roku 1883. Pod názvom Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild - Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom obsahuje aj časti, ktoré sa týkali Uhorska, ktoré vychádzali medzi rokmi 1888 – 1902. Obrazový materiál bol vo forme ilustračných grafík a fotografií vyhotovovaný významnými krajinomaliarmi svojej doby. Nie je preto prekvapením, že medzi ilustrátormi nachádzame i meno Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919), ktorý ako známy krajinomaliar dostal ponuku na vyhotovenie pohľadov primárne na Horné Uhorsko. Vyhotovil pohľady prevažne na lokality, ktoré dôverne poznal z okolia Beckova a hlavne krajinu pod Tatrami. Horskú scenériu vypracoval na základe svojich pozorovaní a s miestnou architektúrou sa vysporiadal po svojom. Nerešpektoval úplne to, čo v tejto dobe bolo postavené, šlo mu skôr o výsledný vizuálny dojem.

Katarína Beňová, kurátorka Zbierky umenia 19. storočia

[/content]

Niežeby sme dávali diela Mednyánszkeho a Kekeliho na jednu úroveň, to nie. No keď sa postavíte pred tie veľkoformátové krásne detailné fotografie, funguje to veľmi podobne. V porovnaní s Mednyánszkeho maľbami sa tu však prediera na povrch aj akási znepokojivá otázka: čo to má znamenať? Prečo ktosi v 21. storočí vyrukuje s obyčajným statickým záberom krajiny a tvári sa, že je to umenie? To musí byť nejaký podvod.

V skutočnosti je to zrejme tak, že aj absolútne laický divák aspoň podvedome tuší, že obyčajný pohľad do krajiny už predsa (v umení) nikoho nemôže zaujímať. Že to, čo nám Kekeli ukazuje, nemôže byť iba nejaký malebný kút Slovenska, ktorým by sa chcel pochváliť.

Na úvahy o tom, čo to teda je, však máte dosť času. Kým sa na výstave Dve krajiny – Obraz Slovenska: 19. storočie x súčasnosť k týmto dielam dostanete, máte pred sebou takmer dve storočia grafík, kresieb, litografií, akvarelov, olejomalieb, zápisníkov, albumov, pyrografií, fotografií aj videí.

Všetky sa odohrávajú na Slovensku a ukazujú našu krajinu očami umelcov, ktorí ju raz prikrášľujú a inokedy kritizujú. A kým v umení 19. storočia vidíme najmä to, ako naša krajina vyzerala, v umení z konca 20. a začiatku 21. storočia sa už viac dozvedáme najmä o tom, aká bola a aká je – nielen krajina, ale hlavne ľudia, ktorí v nej žijú.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/bajcurova_bielik_zajacik-a-ladislav-m_r9206.jpg" author="" longread-pos="full"]

Robert Bielik - Ladislav M., fotoaparát a zajačik. 2013
Olej, plátno, 120 × 100 cm. Bratislava, Galéria Linea

Ladislav Mednyánszky je ústrednou postavou (nielen našej výstavy), ale aj novej série obrazov maliara Roberta Bielika (1963 Levice). Vznikla pred dvomi rokmi a bola premiérovo uvedená na výstave v bratislavskej Galérii Linea (2013). V Bielikových obrazoch vystupuje Mednyánszky ako hlavný hrdina, zachytený pri tvorbe, meditácii i odpočinku. Na prvý pohľad síce pôsobia dojmom „starobylosti“, veď maliar si ctí nielen staromajstrovské techniky, ale aj tvorbu starých majstrov, ktorých postupom sa snaží priblížiť, avšak – ako je to v jeho tvorbe pravidlom – sú sofistikovanou štruktúrou niekoľkých (často rozdielnych a protikladných) významových rovín a prvkov rôzneho pôvodu. Bielik pracuje s reálnou podobou umelca (cituje jeho známu fotografiu), výjavy rámuje prostredím, v ktorom maliar rád tvoril (panorámy tatranských veľhôr), obohacuje ich o životopisné, gendrové komentáre (zajac ako odkaz na maliarovu životnú lásku Bálinta Kurdiho, lodníka vo Váci, ktorého vo svojich denníkoch dôverne oslovoval „Nuyly – zajačik“). Azda vnútorne najdôraznejším aspektom týchto diel je hra s druhovo-žánrovými analógiami a viacznačnosťou mediálnej podstaty obrazu a zobrazenia.

Katarína Bajcurová, kurátorka Zbierky moderného a súčasného maliarstva

[/content]

Nie je to malebná prechádzka

[content type="longread-pos" pos="left"]

Dve krajiny
Obraz Slovenska:
19. storočie x súčasnosť

3. júl – 19. október

Koncepcia výstavy: Martin Čičo, Katarína Bajcurová

Kurátori: Lucia Almášiová, Katarína Beňová, Lucia G. Stachová, Petra Hanáková, Aurel Hrabušický

Autori: Jozef Lántz, Jacob Alt, Thomas Ender, Ladislav Mednyánszky, Ľudovít Csordák, Alexander Brodszký, Karol Divald, Pavol Socháň, Josef Fischer, Ľudovít Fulla, Peter Bartoš, Július Koller, Alex Mlynárčik, Rudolf Sikora, Ľubomír Ďurček, Otis Laubert, Erik Binder, Boris Németh, Ján Viazanička, Illah van Oijen, Matej Martinka, Tomáš Šoltýs a ďalší

[/content]

Rozhodnutie urobiť výstavu o krajine má svoje úskalia. Nech by tam totiž boli akokoľvek dobré diela, dívať sa stále dookola iba na pekné, pitoreskné krajinky by zrejme bolo podobne zábavné, ako keď vám kamarát jednu za druhou preklikáva fotky z dobrodružnej cesty po Aljaške. Po dvoch stovkách záberov, keď je on čoraz väčšmi nadšený, vy máte pocit, že je to predsa len akosi priveľa lesa, vody, skál a oblohy, akurát v trochu iných kompozíciách.

Siedmi kurátori Slovenskej národnej galérie sa preto rozhodli urobiť to trochu inak. Namiesto snahy vyrozprávať chronologicky príbeh žánru krajiny v umení si rozdelili úlohy a na malebnej prechádzke zákutiami Slovenska preto občas aj zaprší.

„Ak by sme prijali hru kolegov zo zbierok starého umenia, ktorí postavili svoj výber na dielach ukazujúcich, ako sa konkrétne miesta v 19. storočí zaznamenávali, dostali by sme sa do slepej uličky,“ hovorí Katarína Bajcurová, kurátorka zbierok moderného a súčasného maliarstva.

„Práve takéto zobrazovanie krajiny totiž viedlo v umení 20. storočia k vyprázdneniu tohto žánru. Museli by sme teda prezentovať akési úpadkové podoby krajiny, a to sme nechceli. Chceli sme do fenoménu krajiny priniesť konfrontáciu, príbeh, vzrušenie, paradox či dokonca napätie. Do klasických diel sme preto vstúpili dielami z 2. polovice 20. storočia a súčasnými, a nechali sme ich tam 'parazitovať'. Tiež sme hľadali konkrétne miesta, ktoré sú aj na dielach 19. storočia, no ich spracovanie je už celkom odlišné.“

Dnešným umelcom totiž nejde o to ukázať, aká je naša krajina krásna, skôr ju využívajú ako prostriedok na vyjadrenie vlastného posolstva. „A to môže byť veľmi osobné, kritické, ironizujúce, či dokonca gendrové,“ hovorí Katarína Bajcurová. „V modernom a súčasnom umení sa totiž umelec dokázal svojím spôsobom premietnuť do krajiny a na druhej strane sa od nej dokázal i odosobniť a mať nadhľad. Aj preto dnes dokáže do krajiny premietnuť množstvo iných významov a myšlienkových kontextov než umelec v 19. storočí.“

Martin Čičo, kurátor zbierok starej kresby a grafiky, priznáva, že práve v odpovediach súčasného umenia na staré je výstava najpríťažlivejšia. „Divák si naozaj uvedomí rozdiel, akým spôsobom sa umenie díva na krajinu v priebehu storočí. Klasické krajinárstvo v súčasnom umení neexistuje, no napriek tomu tu vidíme, že krajina je aj pre dnešných autorov a dnešnú vizualitu inšpiratívna. A hoci niektoré témy, napríklad putovanie po krajine, nachádzame v dielach 19. storočia i v súčasnosti, tie dnešné nie sú zaťažené úpadkom, do ktorého sa tento žáner dostal,“ vysvetľuje Čičo.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/cccg.jpg" author="" longread-pos="full"]

Ignác G. Weissenberg - Pohľad na Bratislavu zo severu od „Mierovej búdy“. Okolo 1830
Litografia, kolorovanie, 19,2 x 30 cm; 30,3 x 39,9 cm. Bratislava, GMB

List vytvorený podľa predlohy prešporského učiteľa kreslenia Ignáca G. Weissenberga ukazuje na jednej strane zmenu vnímania „mestskej veduty“ a na strane druhej priam vášnivý vzťah ku krajine. Hoci ide o „Prešporok“ dôležitosť zachytenia samotného mesta je podriadená stvárneniu okolitej krajiny, ktorej obdivovanie tu vidíme v „priamom prenose“. Originál litografie obsahuje aj vysvetľujúci text v maďarčine a nemčine aj s podpisom autora.

Martin Čičo, kurátor Zbierky starej kresby a grafiky

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/hanakova_kolllerbislavsky-obraz-1980_r1936.jpg" author="" longread-pos="full"]

Josef Fischer – Wilhelm Friedrich Schlotterbeck. Piešťany. 1818 / 1826
Akvatinta, kolorovanie, 12,6 x 19 cm; 23 x 31,9 cm. SNG

Dielo je súčasťou jedného z najstarších a kľúčových krajinárskych cyklov, ktoré na našom území vytvorili „cezpoľní“ viedenskí, prípadne uhorskí krajinári. V tomto prípade ide o profesora viedenskej Akadémie Josefa Fischera (1769 – 1822), ktorý podnikol viacero študijných ciest po území dnešného Slovenska. V roku 1818 to bola tá kľúčová, ktorú absolvoval na plti po Váhu a rezultoval z nej album nazvaný Malebná cesta dolu Váhom v Uhorsku (Viedeň 1818), ktorý neskôr textom doplnil barón Alojz Mednyánsky a vznikla známa a dodnes vydávaná kniha (I. vydanie Pešť 1826).

Martin Čičo, kurátor Zbierky starej kresby a grafiky

[/content]

Zbohom ideálnej krajine

Vráťme sa však najprv v čase, aby sme trochu ozrejmili, kedy a ako sa krajinárstvo vyvíjalo. V európskom umení to bolo už koncom 15. storočia, no najmä v 16. storočí. A až na zopár výnimiek mu dominovala až do konca obdobia baroka takzvaná ideálna krajina.

U nás sa žáner krajinomaľby nerozvinul naplno a krajina zväčša slúžila len ako kulisa figurálnych výjavov - biblických či profánnych. Dotvárala atmosféru, nesúvisela s konkrétnym miestom ani s reálnym zobrazením skutočnosti. A aj v prípade, že sa jej na plátne dostalo viac miesta, bola to krajina skonštruovaná tak, aby presne spĺňala konkrétne estetické nároky.

„Umelci – krajinári si robili štúdie priamo v prírode, vedeli zobraziť i rôzne prírodné zákutia, no celé kompozície a obrazy krajiny vznikali až v ateliéri,“ hovorí Martin Čičo. Samozrejme, existovali aj výnimky, najmä v holandskom maliarstve a neskôr v britskom, počas prelínania rozvíjajúcich sa prúdov romantizmu a klasicizmu. Pre barokový sloh, ktorý sa na pozadí nových štýlov v niektorých častiach Európy udržal do konca 18. storočia, však vzorom ostávala tajomná dokonalá a impozantná krajina neraz s reflektorovými lúčmi svetla.

Výraznejší zlom nastal až vtedy, keď barok dosiahol zenit. „Maliari prestali hľadať ideálne krajiny, ktoré mohli vidieť na študijných cestách po Taliansku, ale začali sa zaujímať o krajinu, ktorú mali okolo seba,“ hovorí Martin Čičo. Toto nadšenie z nového spôsobu nazerania na krajinu malo najväčšie zázemie v Anglicku. Umelci chodili po krajine a snažili sa zachytiť, čo je to, čo na nás v prírode pôsobí tak príťažlivo.

„Kľúčovým pojmom pre toto hľadanie – pre estetické, umelecké zhodnotenie krajiny – sa stal termín pitoresknosť – malebnosť. Je to charakteristické slovíčko tohto obdobia a pre to, čo od krajiny maliari chceli a čo tam i našli.“ Napokon, viaceré z grafických cyklov, ktoré v tomto období vznikli aj u nás, ho majú rovno v názve. Napríklad, Jozef Lántz vytvoril už v roku 1827 cyklus Dvadsať malebných pohľadov na Prešporskú stolicu. A že sú naozaj malebné, niet pochýb.

A boli to práve vedutisti – umelci, krajinári mapujúci mestá, ktorí aj u nás začali o zobrazovaní sídel uvažovať akosi inak. Už to neboli dominanty mesta, ktoré zastávali na ich grafikách či maľbách najdôležitejšie miesto. Naopak, niekedy sa z nich stali takmer nepatrné detaily, lebo oveľa zaujímavejšie bolo vystihnúť, ako je mesto zasadené v krajine. „Umelcom, akoby sa otvorili oči pre domácu krajinu a zistili, že vlastnosti, ktoré predtým hľadali vo fiktívnej ideálnej krajine, obsahuje vlastne každá krajina. Zistili, že to nemusí byť iba azúrové pobrežie a veľhory, ale že i rovinatá, zvlnená či kopcovitá krajina za humnami môže byť očarujúca,“ hovorí Martin Čičo.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/hanakova_otisjitosti_r3003.jpg" author="" longread-pos="full"]

Otis Laubert - Bez názvu, zo série Zdvojitosti. 1978
Pohľadnica, farebná fotoreprodukcia, 446 x 474 mm. Súkromný majetok

Zámerne insitná obdoba žánrovej krajiny, ktorú predstavovali v 70. a 80. rokoch Kollerove komerčné krajinky, poznala v tom čase aj iné procedúry irónie. Kollerov kolega Otis Laubert (1946), tiež zberateľ a apropriátor, tvorca „nového zo starého“, v súbore nazvanom Zdvojitosti (1978-1979) spojil, navzájom prekryl, „zalícoval“ pohľadnicovú krajinku s krajinkou kalendárovou. Pohľadnicu z konkrétnej slovenskej lokality nalepil na kalendárovú fotku (obyčajne) tej istej lokality, vždy s drobným posunom. Ak sú kalendár i pohľadnica svojím spôsobom zavŕšením mnoho-storočnej tradície krajinomaľby, jej demokratizáciou na jednej strane a vyprázdnením na druhej, tak Laubertova koláž dvoch týchto repro-technológií má na našej výstave celkom logické miesto. Laubertove pohľadnicovo-krajinárske krajinky však nie sú len koncom jedného umeleckého žánru, ale aj istým novým začiatkom. Implantovanie krajiny do krajiny, zdvojovanie či nahradzovanie motívov, vlastne klonovanie, je tu už náznakom, hoci zatiaľ len „papierovým“ prirodzeného zahusťovania, ktoré sa stane bežnou súčasťou manipulovanej, digitálnej postfotografickej krajiny 21. storočia.

Petra Hanáková, kurátorka Zbierky iných médií

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/benova_muller-spis-sng--k_1053--0_r3742.jpg" author="" longread-pos="full"]

Ján Jakub Müller - Spišské Podhradie, 1817
Tempera, papier, 34 x 47 cm. Maďarská národná galéria

V zbierke Maďarskej národnej galérie sa nachádza gvaš so zobrazením spišskej krajiny s dominantami v podobe Spišskej Kapituly a Spišského hradu v pozadí. Ján Jakub Müller (1780 – 1828) už v roku 1816 vyhotovil prvú verziu svojho pohľadu na Spišský hrad, kde poskytol divákovi pohľad na hrad a v pozadí levočskú kotlinu. Obe práce patria do obdobia od polovice druhej dekády 19. storočia, keď sa po komponovaných romantizujúcich krajinárskych gvašoch zameral na svoje domáce prostredie. Vyhotovil napríklad i námety Vyšný Majer (1816), Pohľad na Tatry a Kežmarok (1819), Pohľad na Hodkovce z Dreveníka (1819) a ďalšie. Gvaš s námetom Spišského Podhradia sa mierne vymyká pohľadom na jeho typickú podtatranskú krajinu, hlavne vo zvolenej farebnosti, kde zdôrazňuje sviežosť prírody. Oproti stvárneniu hradu s diagonálne riešenými zvažujúcimi sa svahmi v okolí hradného vrchu sa tu viac orientuje na horizontálne línie. Prednú časť ponecháva v tieni a stredný a zadný plán ponecháva osvetlený, čo prestupuje aj do oblasti oblohy s niekoľkými mrakmi. V zbierke Spišského múzea v Levoči sa nachádza podobné vyhotovenie ako u Müllera (SM inv. č. 17), ktoré je pripisované do jeho okruhu a múzeum ho získalo prevodom zo Spišského dejepisného spolku. Odlišuje sa farebným vyhotovením a doplnením o figurálnu stafáž v podobe kráčajúceho kňaza v pravom dolnom rohu.

Katarína Beňová, kurátorka Zbierky umenia 19. storočia

[/content]

Poďme na výlet

Celá táto obrovská zmena v nazeraní na miesto, kde človek žije, sa však neodohrávala iba v uzavretom prostredí krajinárov. Napokon, s nástupom romantizmu sa rozširoval slovník opisov krajiny i v literatúre. „Akoby bola krajina maľovaná slovami a peknými opismi spisovateľov, a zároveň bola do detailov opisovaná v dielach maliarov,“ hovorí Martin Čičo.

Nadšenie pre domácu krajinu sa stalo módnou spoločenskou záležitosťou. V okolí miest sa stavali vyhliadkové miesta a plošiny, odkiaľ bol pekný výhľad, a krajinári vytvárali sprievodcov vo forme grafických listov a albumov s tipmi kam ísť, ako keď dnes hľadáme na internete nové cyklistické trasy. Tak fungovalo aj spomínaných Dvadsať malebných pohľadov Jozefa Lántza, ktorý prešiel Prešporskú stolicu od Záhoria po oblasť Pezinka a Modry ako návod na cestu popri Karpatoch.

Okrem vedutistov - profesionálov sa však popri potulkách prírodou dalo natrafiť na „nedeľných maliarov“. „Už koncom 18. storočia bolo kreslenie ako súčasť vyučovania v niektorých školách povinné. Keď potom prišlo nové nazeranie na krajinu, aj mnohí laici vychádzali kresliť von do prírody, lebo pravda je, že pre amatéra je kreslenie prírody vzhľadom na výsledok celkom povzbudzujúce. Nemusí ovládať anatómiu ako pri portréte či figúre a navyše, nezhoda podobnosti s predlohou sa neukáže v takej sile,“ dodáva Čičo.

Aj medzi krajinármi profesionálmi však nastávali debaty – niektorí sa držali striktného klasicizujúceho princípu, ktorý dbal na pravdivosť, a iní sa uberali cestou romantizmu, ktorý dával umelcovi právo uplatniť v krajine svoju subjektívnu intuíciu či pocit, čo neznamená nič iné ako napríklad to, že si dovolil posunúť pár stromov viac doľava a hrad trochu do popredia, lebo tak to skrátka cítil.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/cicot.jpg" author="" longread-pos="full"]

Jakob Alt / Josef Zahradnicžek - Šarišský hrad. Po 1838 / 1841
Chromolitografia, 12,5 × 18,1 cm; 19,3 × 24 cm. Bratislava, SNG

Toto dielo pochádza z veľkej edície Malebné Rakúsko..., ktorá vychádzala vo forme zošitov v rokoch 1840 – 1846 vo Viedni a mapovala jednotlivé župy obrovského štátu. Každý zošit bol ilustrovaný päticou obrázkov reprodukovaných inovovanou grafickou technikou litografie do podoby farebnej tlače – chromolitografie. Tie nahradili dovtedy ručne kolorované obrázky, čo bolo v tlačiarenskom priemysle veľkým progresom.

Martin Čičo, kurátor Zbierky starej kresby a grafiky

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/stachova_dninarodnej_r4773.jpg" author="" longread-pos="full"]

Jarmila Mitríková – Dávid Demjanovič: Dni národnej hrdosti. 2012
Pyrografia, preglejka, drevená dyha, 125 × 90 cm. Súkromný majetok

Umelecká dvojica, ktorú spolu v roku 2009 vytvorili maliarka Jarmila Mitríková (1986 Trebišov) a Dávid Demjanovič (1985 Bardejov), sa venuje tradičnej technike morenej pyrografie na preglejke. Autori kompozične prevrstvujú pohľadnicový typ krajiny a architektonického motívu s figuratívnym príbehovým plánom. Rozvíjajú v ňom bizarné témy odvodené z kombinácie folklórnych a etnografických motívov a ich prienikov s lokálnymi aj globálnymi námetmi súčasnosti a nedávnych dejín. Vo svojich víziách zobrazujú bytosti z povestí a pripomienky mytologických príbehov a mystických zážitkov v spojení so slovenskou krajinou a jej kultúrou, často v nejasne „ostalgickej“ atmosfére. V zmesi motívov sa objavujú aj prvky (pseudo)náboženských a ľudových rituálov spolu s obraznosťou sci-fi a technologického pokroku populárneho trendu tzv. minulej budúcnosti. „Nový“ folklór a „slovenský mýtus“ vzniká postupne z databázy zaznamenávaných zážitkov, rozhovorov, ciest a z najrôznejších vizuálnych zdrojov. Autorov fascinujú najmä povery, ktorým už dnes ľudia neveria: „Každá povera, hoci bola akokoľvek neuveriteľná, obsahovala konkrétny fakt, blízku osobu alebo miesto, ktoré človek dôverne pozná,“ vysvetľujú princípy, podľa ktorých skladajú obrazy. Výrazným inšpiračným zdrojom v ich tvorbe je mysticizmus a religiozita typická pre slovenské územie a mentalitu. Príbehy na svojich obrazoch často zasadzujú do slovenského prostredia, topograficky konkrétnych miest, čím znásobujú paradoxné napätie medzi fikciou a realitou.

Lucia G. Stachová, kurátorka Zbierky modernej a súčasnej kresby a grafiky

[/content]

Povolanie: krajinár

Na územie dnešného Slovenska prichádzali špecialisti krajinári najmä z rakúskeho alebo z budapeštianskeho prostredia. Panovníci totiž chceli mať svoje územie zaznamenané vo forme priam vlastivedných diel so všetkými špecifikami ríše. Preto napríklad viedenský krajinár Jacob Alt začiatkom 20. rokov 19. storočia splavoval Dunaj a o dekádu neskôr prešiel aj Spiš a Šariš. Objednávku na grafiky a veľkorozmerné akvarely dostal priamo od cisára Ferdinanda.

Vrcholným dielom a akýmsi zavŕšením tohto „vlastivedného topograficko-kultúrno-historického žánru“ bolo popularizačné veľdielo Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom, ktoré vyšlo vo viac ako dvadsiatich nemeckých a maďarských zväzkoch. Zadávateľom bol korunný princ Rudolf a podieľali sa na ňom samí prominentní krajinári – Július Hary, Gustáv Keleti, ale napríklad i Ladislav Mednyánszky.

„Takýchto špičkových autorov k nám prichádzalo viac, ale boli i domáce snahy zachytiť miesta v krajine a nielen v Bratislave, ktorá bola celkom pochopiteľne zaujímavá. Viaceré diela máme z okolia Banskej Štiavnice, Košíc, Nitry a, samozrejme, zo Spiša, ktorý môžeme nazvať 'krajom krajinárov',“ hovorí Čičo.

Okrem toho, že na niektorých z nich vidíme známe stavby, ktoré sa zachovali dodnes, si však môžeme všimnúť napríklad aj to, že umelci videli krásu napríklad i v obrábaných poliach. „Ľudia boli v tom čase zameraní na poľnohospodárstvo a krajina ich živila. Maliari to však nebrali iba čisto účelovo a objavili v tom tiež istú estetiku. Je celkom sympatické, že v tom videli hodnotu, ktorú krajine takýmto spôsobom priznali,“ hovorí Čičo.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/hanakova_kolller-bratislavsky-obraz-1980_r7264.jpg" author="" longread-pos="full"]

Július Koller - Bratislavský obraz. 1980
Kresba uhlom, 16,5 x 30 cm. Súkromný majetok

O krajine či tradičnej krajinomaľbe v tvorbe konceptualistu Júliusa Kollera (1939-2007) možno ťažko hovoriť. Boli to skôr krajinky, vyrábané s istou ironickou licenciou ako „chlebovky“ na prilepšenie chudobnej domácnosti a predávané za tisícku-dve vo fondovej predajni Dielo. Koller svoje krajinky premaľovával podľa pohľadníc a nemal o ich určení (meštiacka dekorácia nad gauč) ani o ich kvalitách nijakú pochybnosť. Napriek tomu ale jeho insitno-schematické obrázky Tatier, liptovských dreveníc, socialistickej výstavby či bratislavských vedút podľa pohľadnicových predlôh majú istý pôvab. Kollerovský boom i ostalgické retro im pomaly zabezpečujú nových fanúšikov. Koller pohľadnicovosť svojich krajiniek konceptuálne rozpracoval v sérii kresieb a serigrafií, kde do jedného záberu „sendvičovo“ prevrstvil obe strany, obe líca pohľadníc. Z post-pohľadnicovej krajinky tak v podstate vznikol konceptuálny obraz.

Petra Hanáková, kurátorka Zbierky iných médií

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/amasiova_divald---strbske-pleso_r3910.jpg" author="" longread-pos="full"]

Karol Divald - Štrbské pleso. Z albumu Obrazy z Vysokých Tatier. 1887
Albumínová fotografia na béžovej lepenke. SNG

Fotograf Karol Divald (1830 – 1897) predstavuje najznámejšieho a najvýznamnejšieho fotografa Tatier. Pôvodne vyštudovaný lekárnik si v roku 1863 v Prešove zriadil portrétny fotografický ateliér, od začiatku 70. rokov sa však jeho vášňou stali krajinárske fotografie Tatier. V tomto bol významne podporovaný i novozaloženým Uhorským karpatským spolkom – združením maďarsky a nemecky hovoriacej menšiny na území Slovenska, ktorej cieľom bolo preskúmanie, starostlivosť a sprístupnenie Tatier verejnosti. Už okolo roku 1873 vydal Divald jeden zo svojich prvých albumov originálnych fotografií, neskôr nasledovali ďalšie s rôznymi obmenami fotografií či spôsobu adjustácie. Vybraná fotografia Štrbského plesa ukazuje túto lokalitu v širokom zábere a z výrazného nadhľadu, čím odhaľuje jeho nepravidelný tvar rámovaní hustým lesom. Snímka patrí k jedným z mála, kde Divald využil takýto spôsob zmeny uhla pohľadu a celkovo patrí k vzácnym typom pohľadov na toto populárne miesto.

Lucia G. Stachová, kurátorka Zbierky modernej a súčasnej kresby a grafiky

[/content]

Nestačí „kde“, dôležité je „ako“

Keď sa v roku 1992 vydal na Púť po domove konceptualista Peter Bartoš, nikto ho o to neprosil a ani mu za to nikto nezaplatil. Navyše, zaznamenať nejaké detailné krásy krajiny či obrábanej pôdy bolo asi to posledné, o čo mu išlo. Na cestu sa vydal z celkom iných pohnútok. Na jednej strane bol fascinovaný slobodou pohybu v porevolučných podmienkach, na strane druhej to bola i reakcia na vtedajšie politicko-spoločenské podmienky a rozpad Česko-Slovenska.

„Ignoroval som stratu niekdajšieho štátneho občianstva tak, že som si zvolil za svoju novú vlasť a za krédo strednú Európu. Teda žiadny východ a západ. Z karpatskej strechy tu rieky tečú rovnomerne ako na sever, tak na juh, do Čierneho mora a do Baltiku,“ napísal v roku 1998 teoretikovi Tomášovi Štrausovi. V jednotlivých krajinách si menil identitu. Z Bartoša na Slovensku sa v Česku stal Artoš, v Poľsku Artosz a v Maďarsku Art, hovorí kurátorka Lucia G. Stachová.

Svoje pohyby zakresľoval do kruhu s pomyselným stredom v Uhrovci, rodisku Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. A podobne ako v obraze Nomád – Púť po domovskej krajine (1991 – 2000), v ktorej sa sústreďuje iba na územie Slovenska, nejde mu iba o nejaké objektívne zaznamenanie krajiny. Bartoš ju síce kreslí detailným spôsobom, ale to, čo sem vpisuje, nie sú len názvy vrchov a miest, ale najmä vlastné sympatie či naopak, kritické postoje a názory na konkrétne javy v spoločnosti.

Jeho mapy a komentáre sú síce poctivým časopriestorovým záznamom s množstvom detailov, no nie je to obraz krajiny, aký by chcelo vlastniť povedzme naše neexistujúce ministerstvo cestovného ruchu. Je to totiž v prvom rade obraz identity jedného človeka, ktorého putovanie krajinou a umením neoddeliteľne súvisí.

Bartoš si uvedomuje vplyv okolitej krajiny na seba a svoju tvorbu, no neprijíma to pasívne ako nezainteresovaný divák. Vytvára priam utopické scenáre, vrství fakty i pocity a splieta ich do rozmerných „krajinomalieb“ s ekologickým i širším spoločensko-kultúrnym podtextom, hoci ich základom je obyčajné putovanie po krajine, natoľko podobné s praxou krajinárov v 19. storočí.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/stachova_bartos-_r954.jpg" author="" longread-pos="full"]

Peter Bartoš - Možný dotyk so zemou (zo série Pobyty). 1992 – 2000
Xerox, papier, 84 × 55,5 cm. Súkromný majetok

Peter Bartoš putoval po krajine vyviazaný zo siete štátnej príslušnosti, tulák po hviezdach, ktorý sa rozhodol expandovať svoje miesto na zemi na premenlivý výskyt v širšom kruhu a postupne fyzicky prekračovať hranice jednotlivých štátov a zaznamenávať ich. Fascinovaný možnosťou slobodného pohybu po krajine spájal zmeny pobytu v jednotlivých krajinách aj s premenami vlastnej identity ako Bartoš (SK), Artoš (CZ), Artosz (PL), Art (H). V liste Tomášovi Štrausovi z roku 1998 opísal projekt púte ako (okrem iného) svoju reakciu na rozdelenie Československa: „... ignoroval som stratu niekdajšieho štátneho občianstva tak, že som si zvolil za svoju novú vlasť a za krédo strednú Európu. Teda žiaden východ a západ. Z karpatskej strechy tu rieky tečú rovnomerne ako na sever, tak na juh, do Čierneho mora a do Baltiku.“ Romantizmus nového začiatku a význam svojej púte zdôraznil patrilineárnym potvrdením, keď si za východisko svojho rituálneho kruhu zvolil Uhrovec – rodisko Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka.

Lucia G. Stachová, kurátorka Zbierky modernej a súčasnej kresby a grafiky

[/content]

Od Tatier k Dunaju a späť

Príkladov podobných paralel medzi dielami novými a starými nájdete na výstave v Národnej galérii viac. Stačí sa pozrieť napríklad na diela fotografky Petry Bošanskej, ktorá vyskladala z fotografií reálnych miest vlastné, fiktívne, idylické krajiny, ako to robili majstri baroka.

Keď okolo nich len tak letmo na výstave prejdete, ani nestihnete zapochybovať, že by lúky, podmanivé minimalistické roviny či zvlnené kopce na nich neboli skutočné. Možno rovnako, ako nestihnete v médiách alebo v internetovom hluku zapochybovať, že by čosi, čo vidíte na fotografii alebo čítate v texte, mohlo byť v skutočnosti celkom inak.

To, aké interpretácie si divák odnesie, je však iba na ňom. Pokojne môže pristúpiť len na prechádzku malebnými zákutiami Slovenska. Sledovať, ako rôzne vyzerala Bratislava, keď ešte dva brehy Dunaja nespájal ani most Apollo, ani Most SNP, ani Starý most, ani „lodičkový“, ale „lietací“. Môžete sledovať, ako to vyzeralo v Tatrách, a nielen na kresbách a grafikách, ale i na fotografiách Karola Divalda, najznámejšieho a najvýznamnejšieho fotografa Tatier, ktorý už okolo roku 1873 vydal jeden zo svojich prvých albumov originálnych fotografií.

Očami sa tu však dá kĺzať i po krásach Váhu a po Dunaji, ktorému je venovaná pomerne veľká časť výstavy, rovnako ako kúpeľným mestám, tatranskému Smokovcu či Kriváňu – slovenskej hore hôr.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/fuu.jpg" author="" longread-pos="full"]

Ľudovít Fulla - Priemyselná krajina. 1970
Olej, plátno, 55 × 76 cm. Súkromný majetok

Obraz je zo záverečného obdobia tvorby Ľudovíta Fullu (1902 Ružomberok – 1980 Bratislava), keď namaľoval poslednú veľkú sériu diel určenú pre svoju novozriadenú galériu vybudovanú v Ružomberku (1969). Maľba upúta – u Fullu pomerne atypickým – budovateľským námetom; maliar na pozadí majestátnej, liptovskej horskej scenérie, umiestňuje prvky lešení a žeriavov, nahodí ich tak trochu „neporiadnou“, „ledabolou“, lineárnou kresbou. Na ploche už nevládne predchádzajúci systém, z plošných farebných sústav sa prostredníctvom čiar vynárajú fragmenty skutočnosti, oproti rozmaľovanému pozadiu pôsobia tieto detaily skôr dojmom nie príliš citlivého zásahu do krajiny, čo obrazu dodáva humorno-ironický odtieň. Ťažko povedať, či bol celkom neúmyselný... Fulla tak trochu podvratne reagoval na budovanie Liptovskej Mary, ktorá bola pomerne radikálnym zásahom do krajiny, ktorú dôverne poznal od detstva a nemohol ostať k týmto zmenám ľahostajný. Aj to bola jedna z podôb Fullovej „únikovej stratégie“ z osídel socialistického realizmu a oficiálne zdôrazňovaných požiadaviek socialistickej ideovosti a angažovanosti.

Katarína Bajcurová, kurátorka Zbierky moderného a súčasného maliarstva

[/content]

(Ne)podľahnúť kráse

Je však oveľa zábavnejšie nechať sa popri tom uniesť „snom z budúcnosti“ o tatranskom olympijskom meste, ktoré by na spôsob nedobytnej pevnosti sídlilo na pomyselnej kružnici vrcholkov tatranských štítov, ako to zamýšľal Alex Mlynárčik so skupinou VAL. A je oveľa fascinujúcejšie, sledovať Tatry v celkom inom „skupenstve“ ako vysokú, sedemapolmetrovú drevenú vežu. Sochár Štefan Papčo totiž „Tatranskú architektúru“ vyskladal zo špecifických značiek desiatich lezeckých trás, ktoré ako horolezec sám dobre pozná.

Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič sa s tradičnou technikou pyrografie na preglejke pohrávajú s národnými mýtami, legendami, poverami, no až podozrivo často sa v tomto ich sprítomňovaní minulosti ukazujú bizarné obrazy súčasnosti. Emöke Vargová urobila z jednej miestnosti galérie „vlastnú izbu“ – svoj „Žitný ostrov“ – zásobáreň vody a úrody, prostredníctvom ktorej rozohráva debatu o národnostne zmiešanom území našej krajiny, ale zároveň aj o „území“ ženy v spoločnosti.

Kým teda krajinári 19. storočia otvárajú oči divákov pre krásu, v ktorej žili ich predkovia, „krajinári“ konca 20. a začiatku 21. storočia, ktorí sa zišli na výstave v Slovenskej národnej galérii, otvárajú aj ostatné zmysly, no najmä hlavu, schopnú kriticky či s nadhľadom rozoznať nástrahy, neraz zabalené práve v obraze malebnej (švajčiarskej) prírody.

A ak vám stále vŕta v hlave otázka, čo to chcel Ján Kekeli povedať svojimi veľkoformátovými fotografiami prírody a prečo sú práve tieto snímky lepšie než stovky iných, je takmer isté, že svoju odpoveď dostanete. Dokonca v priebehu niekoľkých sekúnd. Keď k nim totiž na konci výstavy po vzhliadnutí takmer štyroch stoviek diel o krajine prídete a zrakom aspoň na chvíľu zablúdite v nevýraznom, rovinatom, hmlistom území, dostaví sa zvláštne uspokojenie, ktoré nijako nesúvisí s geografickými súradnicami, národnou identitou ani s kvalitou objektívu, lebo ide o čosi, čo existuje od počiatku.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/ssu.jpg" author="" longread-pos="full"]

Ján Viazanička - Eurocamp-FICC, Tatranská Lomnica. Z projektu Premeny Slovenska. 2012

V poslednom desaťročí existuje na Slovensku niekoľko fotografov, ktorí sa venujú dokumentárnej fotografii systematicky a tiež s patričnými výsledkami, avšak Ján Viazanička je azda jediným z nich, pre ktorého je zachytenie samotnej slovenskej krajiny a jej civilizačných premien takmer výlučnou témou. V tejto snímke pôsobí rumovisko Eurocampu-FICC (turistického zariadenia, ktoré malo byť výkladnou skriňou socializmu na úrovni západných kempingov, preto aj ten honosný názov) na pozadí nedotknutej panorámy tatranských štítov priam apokalypticky – proti sebe tu stoja dve pásma stavebného materiálu – pevná hradba štítov a pestrá vzorka deštruovaných stavebných materiálov.

Aurel Hrabušický, kurátor Zbierky fotomédií

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/hrabusicky_nemeth_r9010.jpg" author="" longread-pos="full"]

Boris Németh. Nitra. 2011

Pri svojich cestách za reportážami z rôznych podujatí niekedy zaznamenáva ani nie tak výseky krajiny ako pozoruhodné krajinné situácie. Németh má osobitý vzťah k sakrálnym miestam, miestam kultu, uctievania. Väčšinou ich vníma v aktualizovaných, a teda často paradoxných súvislostiach. Plastiky ukrižovaného Krista a dvoch lotrov na vrchole typickej krajinnej dominanty, v tomto prípade nitrianskej kalvárie, sú snímané odzadu, vidíme tak oporné tyče konštrukcie krížov, akési znamenie neistoty ich staviteľov. Dominantný motív kompozície s panorámou Nitry so Zoborom v pozadí vyvažuje nepatrný obrys asi rozprašovacieho lietadla, vznášajúceho sa vo vzduchu. V zaznamenaných proporčných pomeroch pôsobí ako akási mechanizovaná holubica, symbol Ducha Svätého.

Aurel Hrabušický, kurátor Zbierky fotomédií

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7265263/stachova_zitny-ostrov1.jpg" author="" longread-pos="full"]

Emöke Vargová: Žitný ostrov. 2000
inštalácia in situ, variabilné rozmery, nástenná maľba, umelý trávnik, hadica na polievanie. Súkromný majetok

Emőke Vargová (1965 Dunajská Streda) vstúpila na scénu začiatkom 90. rokov 20. storočia predovšetkým objektmi a mäkkými šitými obrazmi. S charakteristickým nadhľadom a humorom sa dokázala pohybovať medzi intimitou a sociálnou kritikou s postfeministickým podtextom. Inštalácia vznikla pre kurátorskú výstavu SCCA Reality/Real/Estate (2000) v prenajatých bytových priestoroch na Františkánskom námestí v Bratislave. Dielo patrí do autorkinho okruhu Schöner Wohnen, inštalácie, zlepšováky, antidizajn, v ktorom realizovala aj inštalácie intervenujúce do výstavného priestoru jeho transformáciou „neženskými“ prostriedkami, prestavovaním, renovovaním, často dosahujúc antiestetický punkovo surový výsledok ako rebéliu proti starému spoločenskému poriadku a miestu ženy v súkromí ako udržiavateľky rodinného kozubu, šťastia a pohodlia. Jej privátnu „nežnú“ vzburu demonštrujú pretvárka a gýč (umelá tráva, ružová farba, „rozkošné“ bodky) či nedostatky a odchýlky od ideálu (diery, škvrny, neporiadok) v inštaláciách Lagerfeld (2000), Padla (2003), Arbeitsraum: Punkte schaffen Atmosphäre (2003). Práve v tomto období sa Vargová začala intenzívnejšie venovať aj maľbe a kresbe, často s témou krajiny, v ktorej sa prelína horizontála romantickej túžby po vzdialených kútoch sveta a nekonečných oceánoch s neúprosnou vertikálou reality – stopou domáceho ukotvenia v lokálnom svete so všetkými jeho limitmi (napríklad prímorská krajina, kde do výjavu v popredí vstupuje fragment autorkinej žehličky v Loďke 2 z roku 2004). Práve toto pretnutie osí definuje aj topos inštalácie Žitný ostrov. Krajina najväčšieho riečneho ostrova, tvoreného z juhu Dunajom a zo severu jeho ramenom Malým Dunajom, ktoré sa pri Kolárove vlieva do Váhu, sa rozprestiera v jednej „izbe“. Úrodné územie Žitného ostrova, ktorý je zásobárňou podzemnej vody a obilnicou Slovenska, je domovom veľkej časti maďarskej menšiny na Slovensku. Svoju „vlastnú izbu“ situuje Vargová príznačne práve do tohto „vnútrozemia“ ako subjektívnu výpoveď s vtipným komentárom k vlastnej identite a sebarealizácii ako ženy, ale aj ako autorky a občianky. Inštaláciu možno dokonca interpretovať ako priestorový kryptoautoportrét umelkyne ako nížinnej krajiny svojho rodiska alebo naopak, parafrázujúc známy Joyceov román, ju považovať za „portrét krajiny ako mladej umelkyne“. S metaforou „vlastnej izby“ (V. Woolf) sa dotýkame témy postavenia žien v spoločnosti, rovnosti možností žien získať vzdelanie a tvoriť vo vlastnom čase a priestore, byť samostatné a nezávislé.

Lucia G. Stachová, kurátorka Zbierky modernej a súčasnej kresby a grafiky

[/content]

Čítajte ďalej

Potlačila svoj sexepíl a opantala svet. Nový herecký talent pochádza zo Slovenska Video

Alexandra Borbély hrá vo víťaznom filme z Berlinale. Takto sa nakrúca romanca.

Herečka Alexandra Borbély, ktorá pochádza z Nitry, na festivale Berlinale.

Synovi vravela, aby kašľal na školu. Na ulici spolu zbierali komunistický pop art Video

Fotografka Zuzana Mináčová mala recept, ako prežiť komunizmus.

Komunálne služby masta Bratislavy, nositeľa Radu práce.

Americká fotografka: Slováci fotia slabo, v našich magazínoch by ich tvorbu neprijali

Predsedkyňa poroty na súťaži Slovak Press Photo Nina Berman obhajuje výber hlavnej ceny.

Nina Berman (1960) je americká fotografka na voľnej nohe. Za svoju sériu záberov zranených vojakov z vojny v Iraku s názvom Purple Hearts získala mnoho cien, jednou z nich bola aj World Press Photo, najvýznamnejšia cena v oblasti novinárskej fotografie. Snaží sa zachytiť problémy jej domoviny. Jej tvorbu môžete vidieť dva týždne v Galérii Mesta Bratislavy.

Olga Sommerová: Problémom Česka je, že voliť môžu všetci Video

Keď Česi volia, rozhodujú sa prvou signálnou, hovorí slávna filmárka. Kandiduje za poslankyňu.

Legendárna česká režisérka Olga Sommerová chce byť političkou.

Po smrti Diany urobila kráľovná najväčšiu chybu. Zle ju vyhodnotila Video

Päť dní mlčala. O najväčšej chybe britskej kráľovnej vznikol prelomový film.

Helen Mirren ako Alžbeta II. vo filme Kráľovná.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop