Po románe Láska a hre Armagedon na Grbe najnovšie preložil J. A. Pitínský spolu s Ondřejom Mrázkom prelomové Slobodovo dielo Krv. A chystá sa na ďalšie.
„Nie som žiadny slobodovec,“ hovorí Jan Antonín Pitínský, no každá veta, ktorú povie o knihách Rudolfa Slobodu, potvrdzuje, že je dávnym a dôverným znalcom jeho diela. „Na jeho prekladanie do češtiny som pristúpil z lásky k nemu, ak to tak môžem povedať. Ono to takto znie hrozne, ale akosi pudovo, živočíšne ma k nemu čosi priťahuje.“
Slobodovu tvorbu považuje za unikátny druh literatúry, ťažko zaraditeľný. „Vždy ma prekvapuje, že jeho písanie má pre mňa charakter evanjelia. Ten zápis je presný, metaforický, aforistický, mnohostrunový, a zároveň to všetko vzniká na jednom dvore, pod jedným oknom. Jeruzalem.“
Česi, čítajte!
Láska k autorovi a znalosť jeho tvorby sú devízy, ktoré Pitínského, označovaného za najvýraznejšieho českého divadelného režiséra, jednoducho predurčovali do roly slobodovského prekladateľa. Navyše keď tento režisér je aj skvelým dramatikom, básnikom a prozaikom, ktorý kedysi sám pripustil, že len náhodou zablúdil od literatúry do divadla.
Toto, samozrejme, dobre vedeli aj v brnianskom vydavateľstve Větrné mlýny (bodaj by nie, keď mu pred niekoľkými rokmi vydali vyše 900-stranovú knihu textov Všecko napsané), ktoré pred časom prišlo s projektom Česi, čítajte, vydávajúcim slovenských autorov v českom preklade.
Názov edície v slovenčine jednak naznačuje, že pôjde o literatúru najbližších východných susedov, ale je v ňom asi aj kus sarkazmu, že českí čitatelia nie sú schopní či ochotní akceptovať pôvodnú slovenskú tvorbu v origináli.
Darček od Lucie Piussi
Zatiaľ posledným titulom edície je Slobodov román Krev, no pre Pitínského šlo už o tretie prekladateľské stretnutie s týmto spisovateľom. Niekde na začiatku bolo bratislavské alternatívne divadlo Stoka, s ktorým J. A. Pitínský istý čas autorsky spolupracoval (čo vôbec nekolidovalo s jeho pôsobením aj v SND s pamätnými štyrmi Doskami pre ním režírovanú Bernhardovu hru Ignorant a šialenec), a kde mu Lucia Piussi darovala Slobodovu knižku Herečky.
„Napísala mi tam prekrásne venovanie, že sú to tie najlepšie poviedky na svete, čo si myslím skoro tiež, že sú,“ spomína Pitínský. Nasledovalo oslovenie z vydavateľstva na preklad Lásky, a keďže „prianiu kamarátov z Větrných mlýnov treba rozumieť“, tento Slobodov román zo začiatku normalizácie sa zaradil k prvým pokusom o preklady zo slovenčiny do češtiny.
„Väčším prekladateľským orieškom bola hra Armagedon na Grbe, ktorú v Zlíne režíroval Dodo Gombár. On chcel, aby text bol v dedinskom jazyku, ja som zasa tvrdil, že Slobodova Devínska Nová Ves už nie je typická dedina,“ hovorí Pitínský. „Ako súčasť Bratislavy má už aj mestský charakter, a teda aj jazyk, pravda, občas okorenený špecifickými chorvátskymi výrazmi, ktoré sú tam so zreteľom na tradíciu tejto lokality ešte stále prítomné a živé.“
Spor okolo gazdu
Preklad Krvi vznikal v spolupráci s Ondřejom Mrázkom. „Nebolo to plánované, ale ja som časť preloženého textu stratil, a potom som už nemal sily všetko zvládnuť, tak som poprosil o spoluprácu Ondřeja. Hotový preklad som zjednotil, hľadal som akúsi kontaktnú tvár výsledného textu.“
Najväčší spor medzi oboma prekladateľmi zavládol okolo hlavného hrdinu, gazdu. „Mrázek ho chcel aj v češtine ponechať gazdom, ja som však zásadne trval na tom, že to bude preložené ako hospodář. Pritom je to úplný paradox, keďže práve u nás na Slovácku, Valašsku a v niektorých ďalších regiónoch sa normálne používa slovo gazda. No je to veľmi lokálne, už kúsok ďalej na západ, na ostatnej Morave a v celých Čechách netušia, kto to je gazda,“ vysvetľuje.
Však si aj od rodákov vypočul svoje. „Jeden chlapík od nás, ktorý čítal v novinách rozhovor so mnou, sa do mňa pustil: Však gazda je gazda, ako si tam mohol dať toho hospodára, veď hospodár je ten, čo čistí futbalistom kopačky alebo lajnuje čiary na ihrisku.“
Lákavá Jeseň
Práve román Krv považuje Pitínský za jedno z kľúčových diel Rudolfa Slobodu. „On má niekoľko kníh, ktoré sú prelomové v tom, že súvisia s vyvrcholením istého obdobia v jeho živote. Taký bol Rozum, román muža a o mužovi plnom sily a vôle, prekliatosti i cudnosti, kým v Krvi sa tento muž odrazu ocitá na hranici staroby a stáva sa otvorenejším,“ hovorí Pitínský.
A prelomové podľa neho boli aj poviedky Herečky („vyžarovalo z nich také zvláštne slnko i trpkosť zmiešaná s prapodivnou ľahkosťou“) či vnímanie sveta cez ženský fenomén v románe Uršuľa. Veľmi si cení aj Jeseň, posledný román, ktorý vyšiel za Slobodovho života. „Trpký, plný polemík, lákavý na preklad,“ prezrádza prípadný ďalší slobodovský titul v češtine.
