Knižný piatok
Gaarderova kniha ukazuje, že pýtanie sa a hľadanie odpovedí je vzrušujúce i zdravé.
Jostein Gaarder (1955) je hviezda najvyššej svietivosti v súhvezdiach súčasnej literatúry pre deti a mládež. Celosvetový bestseller Sofiin svet pomiešal všetky návody na instantný úspech. Každá ďalšia knižka bola menej predajná, ale neprestávala ísť do hĺbok. Dôkazom toho je aj najnovšia Knižka otázok (Albatros) v preklade Milana Richtera. Aj tu sa prelína fikcia literatúry s filozofiou, v inom aranžmáne ako v Sofii, ale sofia/múdrosť neprestáva byť uholným kameňom Gaarderovho písania.
Je to vlastne dvojdielko Gaardera a ilustrátora Akina Düzakina zložené z 29 dvojstrán. Na ľavej strane je vysádzaná otázka a na pravej k nej nakreslený obrázok. Možno sa niekomu kniha obsahujúca iba 29 otázok bude zdať chudobná a pre dieťa nedostatočná či neatraktívna. Sú to však otázky, ktoré sa nedajú preletieť pohľadom a ďalej sa rútiť k rozuzleniu príbehu. Každá sa zadrie do vedomia čitateľa, niečo v ňom rozhýbe, rozkolíše, sproblematizuje, alebo naopak – pomôže sformulovať, ujasniť si, potvrdiť.
„Odkiaľ pochádza svet? Existuje niečo nepretržite? Alebo všetko vzniklo z ničoho?“ pýta sa v mene dieťaťa a spolu s ním prvá stránka a protiľahlý obrázok zobrazuje chlapca s batohom na chrbte, chodníkom v hlbokej tráve opúšťajúceho rodný dom. Je to situácia, ktorú zažije každé dieťa a s ním každý rodič. (A ak nie, tak sú takéto rodiny ochudobnené o odpútavanie sa od rodičovských autorít.)
Nie sú to manipulatívne otázky, ktoré v sebe obsahujú odpoveď, jedinú správnu možnosť, návod na zbieranie bodov vo formálnych testoch. Sú to všetko ťažké, niekedy možno až nezodpovedateľné otázky, akými nás testuje ľudská existencia. Z hľadania odpovedí na mnohé z podobných otázok niekoľko filozofov zošalelo. Pravda, Gaarder nič také nemá v úmysle. Ukazuje, že pýtanie sa a hľadanie odpovedí môže byť vzrušujúcou hrou, dobrodružstvom ducha či každodennou mentálnou rozcvičkou.
Ilustrácie v tejto knihe sú partnerom textu: sú decentné, takmer monochrómne, neopisujú, rozprávajú vlastný dej. Sú na prvý pohľad realistické, a predsa rozvíjajú imagináciu a kreativitu toho, kto sa na ne pozerá. Dnešné dieťa, zvyknuté na klipovité záblesky a streetartovú agresivitu, bude s nimi mať možno spočiatku problém. Keď sa však dá vtiahnuť do ich sugescie, pocíti intenzívny zážitok z krásneho a prostého.
Posledná dvojstránka tejto nevšednej knihy kladie otázku „Na čo chcem použiť svoj život?“ A na obrázku je čistý zošit a ruka s ceruzkou dotýkajúca sa čistého papiera. Je to výzva, aby čitateľ po zatvorení tejto knižky napísal sám svoje otázky – a možno aj odpovede.
