Vydavateľstvo Torst pripomína jednu z osobností modernej českej literatúry.
Pred rokom, v rovnako horúcom lete, aké zažívame teraz, odišla na večnosť prvá dáma českej beatnickej poézie Vladimíra Čerepková (1946 – 2013), ktorá patrila spolu s Václavom Hrabětom a Inkou Machulkovou medzi zásadné osobnosti pražskej básnickej kultúry 60. rokov. Mimo „zasvätených“ kultúrnych a spoločenských kruhov síce nebola až taká veľmi známa, ale jej význam a miesto v portfóliu netradičnej kvalitnej poézie prelomu storočí má vysokú hodnotu aj atraktivitu.
Opustené dieťa
Život mala pomerne pestrý a stále „na ceste“. Detstvo strávila v rozličných domovoch pre „odložené deti“ (pre úteky aj v nápravných zariadeniach), kde jej tvorbu „objavili“ pražskí filmári, nakrúcajúci dokument o svete opustených dievčat a sirôt.
„Písala mimoriadne silné básne, žiadne pubertálne výplody, ale skutočnú poéziu,“ spomína dokumentarista Tomáš Škrdlant, ktorý s kolegami jej básničky prepísal a začal šíriť po Prahe. Tak sa dostali až k Františkovi Hrubínovi a ten nádejnú autorku, revoltujúcu proti tradičnému básnictvu, označil za „českého Rimbauda“ a zasadil sa za publikovanie jej básní. Postupne vychádzali v Květoch, Literárních novinách, Mladom světe, Plameni, Tváři, Divokom víne, ale aj v slovenskej Mladej tvorbe (1963).
Keď sa vymanila z pasce detských domovov, začala študovať strednú keramickú školu, ktorú opustila, aby žila v Prahe, kde sa pretĺkala ako čašníčka, triedička papiera či upratovačka. To už však nebola anonymná dievčina, ale zapojená do dramaturgie programov mekky českej „beat generation“ – pražskej poetickej kaviarne Viola, ktorú založil Jiří Ostermann. Rozlične tvarované večery tam vytvárali veľmi sviežu oázu koexistencie divadla, výtvarníctva, džezu, básnenia a diskusne improvizovaných nocí.
Bolo to pohladenie Čerepkovej štýlu života, jej tematicky uvoľnenej poézie, bluesovej inšpirácie a intímnej detabuizácie v ľahko štylizovanom hovorovom jazyku, ktorá k nej doliehala ako ozvena z Ginsbergových, Snyderových a Ferlingettiho textov, ale najmä od veršov Diany di Prima aj Anne Waldman. Mala ich z prvej ruky - fenomenálny „tlmočník“ beatnikov Jan Zábrana ju zásoboval ešte s rukopisnými štádiami svojich prekladov.
Únik pred tankami
Šťastné obdobie literárnych programov, večierkov, flámov a publikovania skončilo pre Čerepkovú v roku 1968 príchodom sovietskych tankov. Emigrovala s vtedajším mužom, bolívijským novinárom Juanom Fernandezom do Francúzska, kde striedavo žila s rôznymi partnermi v Paríži, Burgundsku a Bretónsku.
Pomáhala v domácnosti výtvarníka a básnika Jiřího Kolářa, starala sa o chorého literáta Jana Čepa, živila sa batikovaním textilu, maľovala a vystavovala. Písala menej, ale na tri exilové zbierky to stačilo. Natrvalo sa do Čiech nevrátila ani po roku 1989.
Nakladateľstvo Torst ponúka pri príležitosti prevezenia urny s poetkiným popolom z Paríža do Prahy útlu kolekciu Nabíledni prázdno, ktorá o nej povie viac ako dosť. Prvú časť knižky tvoria „tmavšie a užialené“ básne z pozostalosti, občas nostalgicky melancholické, dokresľujúce obraz poetky známy čitateľovi zo súborného vydania jej poézie Básne (2001).
Na časť s veršami nadväzuje fotografická kapitola s portrétmi a momentkami z Prahy (pozoruhodné sú spoločné fotky z Violy s Allenom Ginsbergom, pochádzajúce z aparátu Jiřího Stivína) a parížskej emigrácie.
Tretí diel zväzku obsahuje šesť rozhovorov, charakterizujúcich jej originálnu osobnosť oveľa lepšie ako pero literárneho vedca. Ale ako vraví Čerepkovej dlhoročný kamarát Oleg Pastier, ktorý v roku 1996 a vlani na Slovensku uverejnil jej básne v časopise Fragment, „to nezachytiteľné pátračmi po senzáciách ostáva navždy zašifrované v jej poézii“.
Autor: publicista, pesničkár
