TV tip / Dvojka 22.55
Rosemary má dieťatko
Polanského psychologický triler dodnes kraľuje vo svojom žánri
Možno, že detská postieľka nikdy nevyzerá tak strašidelne ako vo filme Rosemaryino dieťa. Diváci vlastne s istotou nevedeli, čo Rosemary videla, keď sa do nej pozerala, ale bolo jasné, čoho sa bála: že porodila diabla. To stačilo na poriadny filmový des.
Roman Polanski nakrútil tento film v roku 1968 a Mia Farrow v hlavnej úlohe zosobňovala ten typ ženy a ten druh strastí, ktoré ho vtedy najviac fascinovali. Mladá blondína s kryštalicky čistou krásou uprostred tajomného zla.
V tomto prípade šlo o ženu, ktorá mala podozrenie zo prisahania okolo seba. S manželom sa presťahovala do New Yorku a kým on sníval o žiarivej kariére herca, ona prežila v novej spálni čiernu moru. Prisnilo sa jej, že nejaká okultistická skupina dosiahla, aby počala diabla. Keď sa však začala bližšie pozerať na svojich susedov, začala pochybovať, či to bol naozaj len zlý sen. Ona ich videla inými očami ako jej naivný muž, ktorého hral, mimochodom, skvelý americký režisér John Cassavetes.
Polanského psychologický triler dodnes kraľuje vo svojom žánri, všetky nápady na remaky sú vopred márne. Film získal špeciálny element navyše, keď rok po premiére zažil Roman Polansky veľkú osobnú tragédiu - jeho manželku vo vysokom štádiu tehotenstva zabili Mansonovci.
V Karlových Varoch potom v roku 2012 zvíťazil španielsky dokument A Story For The Modlins. Je o mužovi, ktorého si v Polanského filme môžete všimnúť v skupine ľudí, ktorá prišla privítať Rosemaryino dieťa, keď sa narodilo. Bol to dosť nevýrazný a nie veľmi úspešný herec, zaujímavejší mal osobný život. Zistilo sa, že roky žil s manželkou takmer celkom uzavretý v byte a praktikoval tam s ňou podivuhodné rituály. Ale jeden horor na večer stačí.
Kristína Kúdelová
Vernisáž 19.00 h / KC Dunaj
Barth & Žáková v Dunaji
Šesť rokov ich spájal školský ateliér číslo 211 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Sladké školské roky však pominuli a zdalo sa, že osud „tieto dve hrdličky rozdelí“, píše sa v texte o výstave s patričným názvom: Ale keby sme spolu začali chodiť, zničilo by to naše priateľstvo. Bratislavská galéria Dunaj ich však dala znova dohromady a oddnes máte možnosť vidieť diela, ktoré v prostredí galérie vznikali v posledných týždňoch.
A hoci priateľstvo Dominiky Žákovej a Alexandry Barthovej prekonalo aj odlúčenie po škole, ich maľby boli odjakživa odlišné. Pre Žákovú je typická abstrakcia reprezentovaná špecifickou, veľmi citlivou farebnosťou a kompozíciou tvorenou na princípe základných geometrických tvarov. Alexandra Bart si zasa z vyberá motívy z reality, najčastejšie z popkultúry, a ukazuje ich prefiltrované cez svoj uhol pohľadu. Jej najnovšia séria malieb prevracia naruby aj všadeprítomné vizuálne stereotypy.
Vernisáž 18.00 h / Galéria Medium
Prvých desať rokov
Vysoká škola výtvarných umení tento rok oslavuje 65. výročie svojho vzniku. Pri tejto príležitosti nachystala niekoľko výstav počas celého roka. Dnes otvárajú v galérii Medium na Hviezdoslavovom námestí výstavu s názvom Prvých desať rokov. Prostredníctvom archívnych dokumentov a osobných výpovedí sa diváci dozvedia viac o fungovaní školy v rokoch 1949 – 1959.
Pochopiteľne, nebude reč iba o umení. Škola bola totiž založená na prahu „stalinskej éry“ a neraz čelila politickým a ideologickým tlakom, čo malo dosah na charakter umeleckých výkonov študentov i pedagógov. Preto sa kurátori Bohunka Koklsesová, Iva Paštrnáková, Silvia L. Čúzyová a Noro Lacko rozhodli rozprávať dejiny školy v širšom spoločensko-politickom kontexte. Na výstave nájdete fotografie či filmové reportáže z tohto obdobia. „Zmyslom výstavy má byť kritická reflexia toho, ako sa umenie dostávalo do služieb propagandy, ako nie všetci dokázali vzdorovať týmto tlakom alebo naopak, ako fungoval dvojaký život na škole – ten oficiálny i neoficiálny,“ píšu kurátori. Výstava potrvá do konca augusta.
Autor: jem
