ANDREJ NIKODEM sa narodil v roku 1973 v Piešťanoch, maturoval na hotelovej akadémii. Od detstva patrí k veľkým fanúšikom skupiny Depeche Mode, už takmer 24 rokov na Slovensku organizuje depešácke párty. Pracoval ako čašník, manažér aj dramaturg bratislavského klubu Duna či manažér viacerých kapiel. Vlastní eventovú firmu Black Eye Company, na akciách tiež hráva ako dídžej. Je slobodný, bezdetný, žije v Bratislave, medzi jeho hobby patrí hudba.
Kontrolná otázka – akú muziku máte v aute?
Harddisk s kapacitou 250 GB a na ňom úplne všetko od Depeche Mode, sólovky Davida Gahana plus nejaký iný synthpop a elektroniku. Bez toho by mi bolo auto zbytočné. (smiech) Čierne elementy musia byť so mnou.
Pamätáte si na prvé stretnutie s hudbou Depeche Mode?
Bolo to v roku 1986, keď za mnou prišiel dobrý kamarát s nahratými kazetami a povedal mi, že aha, toto je dobré, to budeme počúvať. Na páskach mal Erasure, A-ha a Depeche Mode. Chytilo ma to, dokonca som túto kapelu púšťal spolužiakom už na základnej škole počas svojej prvej diskotéky.
V tom veku ste nemohli rozumieť textom. Čím vás zaujala?
Najmä imidžom a akousi nedostupnosťou. Nebolo tu totiž veľa tých, čo mali to šťastie a odoberali západné časopisy typu Bravo. V tomto kontexte bolo mimoriadne zaujímavé sledovať identické fotky v Brave a v našich socialistických časopisoch, kde boli poctivo retušované niektoré symboly. Cenzori na to šli famózne. (smiech) A inak, ja som si tie texty prekladal už ako dieťa, veď v Brave vychádzali song booky.
Vy ste odoberali Bravo?
Jasné, z Rakúska. Bol to síce problém vybaviť, ale kto veľmi chcel, mohol si objednať aj zahraničnú tlač. Dalo sa s tým potom dobre obchodovať, bežných bolo 20 korún za stránku, plagát či text pesničky.
Ja som príliš nezarábal, všetky metalové veci typu Metallica a Manowar som vymieňal za čokoľvek o Depeche Mode. Odznaky a nálepky sme mali buď z Rakúska, alebo Maďarska, veľa, vrátane rôznych kaziet, sa dalo zohnať aj na povestných burzách na Interi. To boli vážne veci, v podstate si však až teraz uvedomujem, aké sme v Bratislave mali šťastie, že sme mohli sledovať rakúske vysielanie.
Predpokladám, že ste vtedy zmenili aj imidž.
Samozrejme, začal som nosiť baretku s ruskými odznakmi, čierne oblečenie, čiernu bundu, mal som vyholené vlasy po bokoch, na nohách ťažké topánky, k tomu patrili nejaké tie reťaze... Myslím si, že každý spolužiak zo strednej školy by potvrdil, aký depešák som bol. (smiech) Vtedy však už bol ten imidž čiastočne spojený aj s českou skupinou Oceán.
Nemali ste problémy doma či v škole?
Ani nie, mama sa jednoducho zmierila s tým, čím žijem a že mám kompletne celú stenu oblepenú plagátmi Depeche Mode, Oceánu či Shalomu. V princípe sa menili len médiá, ktoré doma postupne zaberali viac a viac miesta – najskôr to boli vinyly, potom kazety, keď sme skladby nahrávali cez kazeťák pustený oproti inému kazeťáku. Kto mal dvojdeck, tak machroval, lebo mohol druhým nahrať rôzne remixy kvalitnejšie, potom prišli chrómové pásky, neskôr minidisky a cédečká.
A škola? Hoci vtedy panoval trebárs aj prísny zákaz nosenia riflí do našej školy, vonku sme si tak či tak robili, čo sme chceli. Až do takého extrému, že by sme sa maľovali ako Martin Gore, to však nezašlo. Stačili nám vyholené boky a zvyšok vlasov vyčesaný do kocky pomocou sprejov či lakov.
Iní boli odkázaní len na cukrovú vodu.
Až takí extrémni sme neboli. Problémy sa však tvrdo prejavovali v bitkách medzi nami a metalistami, z týchto dvoch táborov bolo fakt cítiť, že sa doslova nenávidia. Zaujímavé je, že kým niekomu vlasy vypadali a iní rokmi celkom prirodzene prestali nosiť depešácke účesy, existujú takzvaní noví depešáci, ktorí si na ne potrpia aj dnes. Vzhľadom na vek už vyzerajú ako takí dinosauri. (smiech)
Video: Depešák tvrdí, že tu budú stále
Prečo sa tak neznášali práve metalisti s depešákmi?
Však gitary, nie? My, depešáci, sme žiadne nepotrebovali.
Gitary mali aj punkeri a také strety nevznikali. Nebolo to tým, že aj David Gahan bol kedysi punker?
Bol, veď punkom sa všetko začalo. Ale práve tým, že niekto to chcel posunúť ďalej, vznikla nová vlna, teda novoromantizmus. Mňa zasiahli až tieto veci. To neboli len Depeche Mode, A-ha a Erasure, ale aj Duran Duran či Ultravox, novonastajlovaní umelci, o akých sme predtým nepočuli. Zrazu sme len otvárali oči aj ústa.
Prečo sa neskôr tie problémy vytratili?
Lebo aj depešáci začali používať gitary a hrany medzi nami a metalistami sa časom celkom prirodzene obrúsili.
Mohol predtým vôbec chodiť depešák s metalistkou a naopak?
Mám povedať svoj reálny príbeh so slečnou, s ktorou sme mali na strednej škole obrovské nezhody práve kvôli hudbe? Po škole som ju dal na správnu mieru a stala sa z nej depešáčka a oceánistka. (smiech)
Bolo pre depešákov krutým zistením, že gitary sú zrazu prípustné?
Určite nie. Ten posun musel nastať, navyše gitary sa nikdy nestali dominantnými.
Celkovo možno nie, ale trebárs skladba Personal Jesus je postavená práve na gitarovom riffe.
Samozrejme, ale stále to nie je ako U2, ktoré stojí na gitarách ako celok. Gitary v Depeche Mode sú len doplnkom a súčasťou experimentovania. Martin Gore navyše používa bustre, ktoré ani náhodou nepripomínajú ťažké linky metalu.
On ani nie je nejaký veľký gitarista, podľa mňa dá len základné akordy. Ľudia tú zmenu akceptovali a dnes im ani nepríde čudné, že na koncertoch znejú dokonca aj živé bicie. Elektronická linka a sample predsa ostali, to je neodškriepiteľné, hoci celkový zvuk je naozaj rockovejší.
Zvláštne je, že fenomén depešákov dokázala naštartovať jediná kapela, kým metalisti fandili množstvu skupín bez toho, aby to zužovali na jednu. Pritom aj v „bezgitarovej“ hudbe bola solídna ponuka – Camouflage, Kraftwerk, Front 242 a ďalší.
Depeche Modedokázali vytvoriť vlastný kult najmä preto, lebo všetko začali robiť inak. Špecifický výzor a špecifická elektronická hudba v jednom boli doslova zrodom niečoho nového. Nik nemôže povedať, že pred nimi videl čosi podobné. Kto vtedy pustil guľôčku dole odkvapovou rúrou a nahral jej zvuk? Kto pred nimi pravidelne používal sample?
Aká silná bola komunita depešákov za socializmu?
Napriek obmedzeným možnostiam obrovská, čo sa v rôznych dôsledkoch prejavuje dodnes. Tí ľudia sa podľa výzoru dokonca identifikovali na ulici či pred koncertom a pokojne sa dali do reči ako starí známi.
Všimnite si, že kapely ako Camouflage či Erasure dodnes chodia pomerne často hrať práve na východ. Nechápu, že tu stále majú taký obrovský úspech, kým doma upadajú, má to však logiku. Zaujímavé tiež je, že Depeche Mode sú najmenej obľúbení doma v Anglicku, kým u nás ich stále milujú. Východný blok, ktorý mal kedysi najmenej šancí, akoby sa ich dodnes nenabažil. A práve tam kdesi je pointa.
Konkrétne?
Sú aj fanúšikovia, ktorí za vystúpeniami Depeche Mode precestovali viac krajín, idú na koncert aj desaťkrát počas jediného turné. Na svoje miesto pod pódiom čakajú pred halou už od rána. Práve tí mi hovorili, aký je rozdiel medzi fanúšikmi zo Západu a nami – kým v Rakúsku niektorí len sedia a papajú popcorn, u nás to doslova žije. Dlho to bol nedostatkový tovar, a tak sa z toho vždy úprimne tešíme, stále nám je to vzácne.
Súvisí to aj s tým, akú námahu sme museli vyvinúť, aby sme sem kedysi takú hudbu dostali. Naše rádiá Depeche Mode príliš nepúšťali, a tak sme boli odkázaní na nahrávanie piesní z rakúskeho rádia Ö3 a sledovanie klipov v reláciách typu Die Grossen Zehn či Wurlitzer.
Dnes si stačí zdarma pustiť Spotify a je tam všetko. Človek, ktorý kedysi draho zaplatil za originálne kazety, si môže trhať vlasy.
Čudovali by ste sa, akú hodnotu majú staré kazety Depeche Mode. Kliknite si na eBay, aké rarity tam ľudia predávajú a akú majú hodnotu. Kazety vydané v československej edícii patria k najdrahším, spomeniem trebárs album Music for the Masses od Depeche Mode či Chorus od Erasure.
Rovnako je na tom LP platňa Music for the Masses, ktorú vydal Supraphon. Len máloktorá kapela má pritom takých verných fanúšikov, že zbierajú úplne všetky memorabílie, dokonca aj test pressingové vinyly na jedno použitie. Sú to brutálne rarity, ale skupujú ich ľudia z celého sveta. Choďte na stránku depmod.com a uvidíte, čo všetko a na akých nosičoch vyšlo. Odpadnete.
Aká veľká komunita depešákov je u nás dnes?
Ťažko presne povedať, ale stále obrovská. Ešte aj Česi nám vraveli, že nám závidia množstvo tých párty, na ktoré občas príde aj 1200 ľudí. A robíme ich tri- či štyrikrát ročne. Kult Depeche Mode tu teda určite žije, hoci tá komunita sa trochu drobí, párty organizuje viac subjektov, dokonca mi už volali aj z rockovo-metalového klubu, od ktorého by to nik nepredpokladal.
Plné bývajú aj videodiskotéky s klipmi a ľudia neraz len s otvorenými ústami pozerajú, aké raritné veci zo začiatku 80. rokov sme vytiahli – napríklad klip skladby See You, kde je kapela ešte so sliepkami.
Asi je škoda pýtať sa, čo všetko o Depeche Mode máte doma.
Dal som si na to vyrobiť špeciálnu skriňu. Je tam všetko od raritných rozhovorov až po špeciálne vinyly, fotografie či albumy s autogramami.
Takže ste sa už aj osobne stretli?
Áno. Najskôr s Davidom Gahanom, potom dvakrát s Alanom Wilderom, ktorý už v kapele nie je, neskôr aj s Andym Fletcherom, keď sme mu robili predskokanov pri jeho dídžejskom sete v Bratislave, a minulý rok, chvalabohu, už aj s celou kapelou naraz. Konečne. Síce len na pár sekúnd, ale predsa.
Čo človek cíti, keď si podáva ruku s tými, ktorých si v detstve lepil na steny?
Obrovský rešpekt pred ikonami, ktoré odmalička žerie. Človek tomu neskôr ani nechce veriť, že sa to naozaj stalo.
Čo si vážite najviac?
Všetko, čo mám doma, ale najmä to, že som vôbec zažil pravú autentickú éru 80. rokov. Ako vraví môj kamarát Roman Bomboš – dôležité je, že sme to zažili. Dnešné generácie to len ťažko precítia a pochopia.
Zo samotných memorabílií som rád, že mám doma rôzne výstrižky z novín a časopisov, odznaky, raritné farebné či fľakaté vinyly, množstvo starých audio a VHS nahrávok z 80. rokov, keď som ako blázon nahrával veci z MTV, ale aj veľa fanúšikovských, teda amatérskych DVD nahrávok. Existujú dokonca fanúšikovia, ktorí nahrajú celý koncert, zozbierajú nahrávky od iných a zostrihajú to do jedného fantastického filmu.
Len tričiek s nápisom DM už musíte mať desiatky. Čo s nimi?
No, môže ich byť okolo 30 až 40. Archivujem ich, hoci niektoré sú už doslova sivé. Nechcem ich však vyhodiť, lebo každé z nich mi pripomína nejakú éru, album či párty. Mám dokonca kamarátov, ktorí takéto trička skupujú na eBay a sú pre nich najcennejším darom.
Bol by kult depešákov u nás iný, keby kapela už v roku 1988 nehrala v Prahe? Pôvodne mal vystúpiť Chris Norman, ktorý odišiel zo Smokie, ale nemohol a agentúra ponúkla ako náhradu práve Depeche Mode.
Podľa mňa záujem fanúšikov samotný koncert až tak neovplyvnil, veľa ich bolo už predtým. Iná vec je, že konanie koncertu bolo v danom období veľkou vecou, vznikli aj skvelé fotografie typu Martin Gore v starej Tatre 613. Aj keby sa však koncert neuskutočnil, nič dramatické by sa nestalo. Bolo už tesne pred revolúciou, čiže by sme si len chvíľu počkali.
David Gahan prešiel drogami aj viacerými pokusmi o samovraždu. Nielen on, ale ani ďalšie hviezdy nežijú práve príkladným životom, napriek tomu sa stávajú aj ľudskými vzormi. Prečo?
Lebo tie poklesky im ľudia dokážu odpustiť vzhľadom na šialený tlak, ktorý musia prežívať. Nedávno som v knihe o tejto kapele čítal, ako už v začiatkoch jej hrania ľudia vedeli, kde kto z členov býva a pred domom im aj ráno o štvrtej vyspevovali ich skladby. Gahan vtedy pochopil, že je čas sa stiahnuť a utajiť si adresu.
Ten obrovský tlak neustojí každý. Dnes dokonca každého člena kapely počas turné vozia iným autom, mimo koncertov spolu vôbec nekomunikujú, dokonca Gahan aj po zvukovej skúške pred vystúpením či po samotnom koncerte opustí halu ako prvý a dáva sa dokopy v sprche v hotelovej izbe. Fanúšikovia sa teda nestotožňujú s každým krokom svojho idolu, ale empaticky rozumejú, prečo niekedy robí nesprávne veci. Depeche Mode už dnes totiž nie je len kapela, ale najmä fabrika so záväzkami.
Keď sa niekto stane kultom, fanúšikovia mu odpustia aj nekvalitnejšie skladby. Má ich aj Depeche Mode. Keby ich nahral ktokoľvek iný, zožerú ho tí istí, ktorí sa pri DM stávajú nekritickými.
Áno, ľudia si ich určite aj trochu mystifikujú. Deje sa to, ale je to normálne, nik nedokáže produkovať výhradne kvalitu. Aj ja sám poznám veci, ktoré mi nesedia, lebo kým B strany albumov sú obvykle famózne, občas sa tam naozaj vyskytli úlety.
Tá nekritickosť sa dá inak ľahko dokázať – skúste vymenovať zo stoviek pesničiek Depeche Mode aspoň jednu naozaj zlú.
Neviem. (smiech) Áno, tá nekritickosť je pravdivá. Priznávam však, že niektoré piesne sú síce dobré, ale prefláknuté, a ja ich pritom musím stále hrávať ako povinnú jazdu. Napríklad už trochu nemám rád skladby I feel you či Barrel of a Gun. Sú masívne, dobré, silné, o niečom vypovedajú, ale za tie roky ich mám tak napočúvané, že ma už nebavia.
Pri vzniku kapely bol aj Vince Clarke. Keď však odišiel, jeho nové projekty typu Yazoo s Alison Moyet či Erasure s Andym Bellom nikdy nedosiahli úspechy ako Depeche Mode, nepresunula sa ani významná časť fanúšikov. Dá sa to vysvetliť?
Ani Alan Wilder, ktorý po odchode začal hrať alternatívnu elektroniku, už predsa nie je taký populárny ako predtým v Depeche Mode. Vince Clarke chcel zase tvoriť akúsi happy elektroniku, no Depeche Mode túžili ostať vo vážnejšom móde a stále raziť vlastný štýl.
Celé to vidieť na Oceáne, ktorý prerazil v Československu – tiež sa musel rozhodnúť, či bude robiť komerčnejšie veci alebo kult. A keďže bratia Vozáryovci chceli robiť kultové veci a Petr Muk komerčnejšie, ich cesty sa skôr či neskôr museli rozísť. Pozrite sa, koľkí fanúšikovia Oceánu si nikdy nenašli cestu k ďalšiemu Mukovmu projektu Shalom.
Prečo popri Oceáne nikdy neprerazili iné naše synthpopové kapely ako Monte Rosa, košičká kapela Black Rose či SAD z Lučenca?
Ťažko povedať, pri úspechu veľkú rolu zohrávajú aj samotné texty, celkové podanie muziky a fluidum okolo skupiny. Texty Oceánu, ktoré písal Petr Hons, boli jednoducho veľmi silné a publiku dávali zmysel, celé to fungovalo hudobne aj vizuálne. Iné kapely jednoducho neprekročili svoj tieň a ostali pri pôvodnom synthpope bez nadhľadu a ambície udávať trend.
Myslíte si, že Alan Wilder niekedy svoj odchod z Depeche Mode oľutoval?
Ťažko povedať, isté je, že dianie okolo Depeche Mode mal rád. Rozchod si však už chlapci oznámili len faxom. Zaujímavé tiež je, že urobil tvrdý výpredaj všetkých DM memorabílií. Natočil štyri videá, ako chodí po svojom dome a ukazuje, čo všetko a kde konkrétne kapela použila. Na aukcii potom za šialené peniaze všetko rozpredal. A tam teda boli iné rarity.
Bývalí kolegovia ho však stále uznávajú. Keď bolo potrebné zremastrovať albumy, napriek rozhádanosti si zavolali jeho, lebo iba on dokázal dať dokopy všetky sample použité v štúdiu pri nahrávaní albumov.
Ako vyzerajú dnešné zrazy depešákov na párty?
V Nu Spirite, kde ich robíme, sú už na túto vzorku návštevníkov celkom zvyknutí. Depešáci chodia na akcie trochu skôr, dajú si drink, pozrú si na plátne koncert a potom sa začne samotná párty s tancom, samozrejme, aj v známom štýle Davida Gahana. Inokedy je to spojené s krstmi práve vychádzajúcich albumov Depeche Mode.
Výhodou je, že depešácka komunita má všetko poctivo napočúvané, a tak za mnou všetci chodia s kompetentnými požiadavkami typu „daj B stranu toho a toho vinylu“ a podobne. Bavia ich aj koncertné verzie a raritné veci, ktoré bežní fanúšikovia snáď ani nepoznajú.
Koľko dnes chodí ľudí?
Štyristo až päťsto, ako kedy. Chodia dokonca aj rodičia s deťmi, čo znamená, že na tej kapele vyrástla už druhá generácia. Najviac hrdý som však na všetky after párty, ktoré sme robili po každom koncerte Depeche Mode na Slovensku. Tie už niekoľko rokov organizujeme so slovenským depešáckym portálom depechemode.sk. Asi najlepšia bola v roku 2006, keď do vtedajšieho klubu prišlo až takmer 3000 ľudí. Prevážali sme ich Ikarusom s nápisom Depeche Mode priamo z koncertu.
Nesnažili ste sa na after párty dostať aj členov kapely?
Snažili, ale nikdy sa to nepodarilo a zrejme ani nepodarí, hoci nejaké náznaky už boli, napríklad ochranka si bola skontrolovať priestor. Z kapely je však „pártymanom“ len Fletcher, keďže si občas po koncerte zvykne zájsť do nejakého klubu. Aby raz medzi nás tí chlapci prišli, je náš nesplnený sen. Nejde to však, lebo kapela má na všetko presne vymedzené časy, všetko je dokonale nalinajkované, každý deň sú inde a zrejme ani netušia, kde sa práve nachádzajú.
Iný sen sme si však splnili. Na párty sme pozvali Michala Matejčíka, ktorý excelentne hrá Depeche Mode na harfe. Kedysi sa potuloval po svete, až za ním prišiel chlapík a dotiahol ho do sprievodného orchestra Georga Michaela, v ktorom hral počas jeho celosvetového turné.
Nakoniec sa mu ozval Alan Wilder, poslal to Martinovi Goremu, až sa Michal stal predskokanom Depeche Mode na VIP koncerte vo Viedni, dokonca ho vzali aj do Anglicka na medzinárodné DM stretnutie. Naposledy si minulé leto s Katkou Knechtovou zahral ako predskokan Depeche Mode v Bratislave. Úžasné, kam to tento Slovák dotiahol.
Keď človek vidí viac koncertov po sebe, vníma, že mnohé veci na pódiu sú už od DM len strojené a nie spontánne?
Áno, platí to najmä pre tých, čo vidia viac koncertov v rámci jedného turné. Potom sa stane, že kamarát vám vopred povie, že aha, teraz pôjde Gahan ku Goremu a oprie sa mu o chrbát. A naozaj sa to stane.
Niektorých depešákov to na jednej strane ubíja, iní tomu rozumejú, lebo ak má niekto dvojročné turné, čo nové tam už vymyslí? Tie veci sú teda zautomatizované, živý koncert je však stále fascinujúci, chlapci totiž vždy niečím aj prekvapia.
Vymrie raz tá komunita?
Nie, určite pôjde ďalej. Je to taký silný kult, že nemá ako vymrieť. K čomu sa to vôbec dá prirovnať? Existuje vôbec iná kapela, ktorá má takých verných fanúšikov? Možno U2 či The Cure, ale tam to ani zďaleka nie je také masové.
Viete, na čom to dobre vidieť? Na záujme o artefakty. Keď má Depeche Mode koncert, dva či tri kamióny tvorí len merchandising, teda tričká, špeciálne vinyly, tourbooky, oblečenie, šálky a ďalšie veci s logom kapely, na čom DM, samozrejme, brutálne zarábajú. Občas sa to až preháňa, keď je v strede plochy pre fanúšikov na štadióne rozložený stan s týmito vecami a spoza neho ani nie je vidieť na pódium.
Vie sa, kto je najväčším depešákom na Slovensku?
My sme zaň korunovali Laca Lučeniča, ktorého motto používame na všetkých našich správach: Kto má rád Depeche Mode, nemá pokazený vkus. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Andrej Nikodem v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
