Okamžite zapamätateľné melódie, sofistikovaný elektronický zvuk a rytmika. Hudbu skupiny Kraftwerk poznajú aj mnohí tí, ktorí si myslia, že nie. Rozhovory dlho nedávali alebo za nich odpovedal robot. Keď navyše prišlo emailom telefónne číslo so špeciálnym kódom, pripravíte sa na čokoľvek. Nakoniec sa však naozaj na druhej strane ozval RALF HÜTTER, zakladateľ a kapelník Kraftwerku. Po uplynutí dohodnutého pätnásťminútového limitu ešte ponúkol zodpovedanie ďalších otázok na festivale.
Väčšinou hrávate sériu koncertov s číslami od 1 do 8, na ktorých znejú v kompletnej podobe celé štúdiové albumy, pesničku po pesničke. Ako to bude teraz?
„Urobili sme niekoľko takých vystúpení, napríklad v newyorskom Múzeu moderného umenia alebo v opere v Sydney. Celý náš katalóg je okolo šesť hodín hudby, na festivale zahráme tak dve. Vždy sa snažíme obmieňať zoznam skladieb, niekedy ich naživo trochu zmeníme, pohráme sa s aranžmánmi.“
Čo vlastne presne znamená 3D koncert?
„Bude to mix kompozícií Kraftwerku so špeciálnou videoprojekciou, diváci dostanú 3D okuliare. Vždy sme komponovali hudbu v súvislosti s výtvarným umením, filmom alebo literatúrou. Viac než tradičnou skupinou je Kraftwerk multimediálnym projektom. Tak sme ho spolu s Florianom Schneiderom na konci 60. rokov, keď sme sa rozhodli založiť skupinu vymysleli. Mix hudby, videoprojekcií a obrázkov. Tretí rozmer bol dlho len náš sen, predstava, až súčasné technológie ich umožnili naplno zrealizovať. Dá sa povedať, že kým kedysi sme najmä tvorili, v posledných rokoch sme najmä updatovali. Svoje nástroje, počítačové programy.“
Beriete to teda ako momentálnu fázu vo vývoji Kraftwerku?
„Je to skôr veľká výhoda – kedysi bolo všetko analógové, veľké, krehké a náročné na obsluhovanie. V podstate nebolo možné zahrať naživo to, čo ste skomponovali. Nie jedna k jednej, ale ani jedna ku dvom. Museli sme používať kazetové prehrávače a ďalších muzikantov. To sa postupne zlepšovalo s nástupom digitálnej éry a koncept elektronického orchestra už sa dnes dá zrealizovať nielen v štúdiu, ale aj na koncertoch.“
Takže dokonalá rovnováha človek-stroj?
„Nikdy sme k nej neboli bližšie, ako keď sme začali využívať laptopy. Súčasný Kraftwerk by som nazval putovným multimediálnym laboratóriom. Môžeme koncertovať všade, kde sú videoprojektory a zvukový systém. Môžeme nahrávať kedykoľvek, na cestách, pri skúške pred koncertom a hneď si to môžete vypočuť, ďalej s tým pracovať alebo si to odložiť a kedykoľvek sa k tomu vrátiť. Je to sen každého skladateľa. Zoberte si, že taký Beethoven bol na tom oveľa horšie. Niekto mu musel sponzorovať orchester, ten to niekoľkokrát zahral a zostala len spomienka, ktorá odišla so smrťou posledných ľudí, ktorí osobne zažili koncerty.“
Mnohé slávne skupiny už nemôžu koncertovať v najslávnejšej zostave, u vás by to išlo. Prečo to nejde?
„Florian už nepatrí ku Kraftwerku takmer desať rokov. Sústredil sa na výskum syntetickej reči a umelých jazykov, úplne ho to pohltilo. Našich bývalých perkusionistov som nevidel ešte dlhšie.“
Keď sa teraz vaše vízie stali realitou a môžete hrať naživo všetky albumy od prvého po posledný, čo plánujete ďalej?
„Ak mierite k ďalšiemu albumu, ten už je na ceste. Stále pracujeme na novej hudbe, náš koncept človek-stroj stále funguje, nezastavil sa.“
Zdalo by sa, že len spúšťate hotové podklady a mierne ich upravujete. Aká je úloha improvizácie pri vystúpení?
„Všetci štyria sme na pódiu prepojení a zosynchronizovaní. Sme operátori. Máme spustené programy, v ktorých generujeme a zároveň kontrolujeme hudbu aj vizuály. Všetko ide naživo, umožňuje to veľkú voľnosť. Keď nás niekto vidí dvakrát, neuvidí dva identické koncerty. Nie je to počítačová hudba, skôr by som to nazval živá technológia. Umelci musia využívať nástroje svojej doby alebo si vytvoriť vlastné. Dnes využívame prvý prístup, v 70. rokoch sme pracovali s tým druhým. Vtedy sme boli odkázaní na kazety s prednahratou hudbou, aj preto sme do skupiny prizvali dvoch perkusionistov. Priniesli oživenie zvuku aj živý element.“
Kedysi vás pri pesničke Die Roboter zastupovali skutoční roboti, uvidíme ich aj teraz na Slovensku?
„Naši roboti momentálne oddychujú v Düsseldorfe. Do konceptu 3D šou sa veľmi nehodia. Možno v budúcnosti si s nami opäť pocestujú, ale bude ich treba trochu zreparovať a vynoviť. Čaká ich mechanický upgrade.“
Mimochodom, viete, že práve táto pesnička bola za železnou oponou veľmi populárna? U nás bola zvučkou televíznej relácie.
„Nie. Vo východnom Nemecku nás zakazovali, naša hudba sa zdala byrokratom nejakým spôsobom nebezpečná. Asi preto, že im prekážalo, aby ľudia mali doma moderné technológie, nad ktorými režim nemá kontrolu. Nepredpokladal som, že by sa mohla šíriť vo východnej Európe. Až po prvých koncertoch v Maďarsku, Poľsku a Československu sme si mohli zahrať v bývalom východnom Nemecku.“
Dostali ste prezývku The Beatles elektronickej hudby, veľa muzikantov vás považuje za svoje vzory a hlási sa k vám. Vidíte niekoho originálneho na súčasnej scéne?
„Poslednú dekádu veľa cestujeme po svete a elektronická hudba už je dávno globálnym fenoménom. Sme radi, keď vidíme, akými rôznymi spôsobmi sa dnes robí. Úplne inak znie v Detroite, Tokiu, Južnej Amerike, Británii, Nemecku... Je skrátka všade, či si zapnete rádio, alebo idete do undergroundového klubu. Zovšadiaľ cítiť jej energiu. V Die Roboter sa spieva Dobíjame si baterky a teraz sme plní energie (...) Fungujeme automaticky, teraz chceme tancovať mechanicky. V roku 1978, keď tá skladba vznikla, to znelo ako utópia, dnes je to realita.“
