Svet animovaného filmu je magický a príťažlivý. VERONIKA OBERTOVÁ a MICHAELA ČOPÍKOVÁ doň vstúpili bez predsudkov a s dávkou energie, ktorá ich neopúšťa. Obrázky, čo pod ich rukami ožívajú, sú veselé, dráždivé, zmyselné a trochu aj hororové. Občas je to hotový papierový masaker – vtipkujú. Najradšej vyrábajú svojich hrdinov z papiera, ale narodili sa im aj animácie z textilu, plastelíny, plastov či nájdených predmetov. Založili si vlastnú značku, tá ich aj živí a je čoraz známejšia aj za hranicami. Práve dokončili svoj zatiaľ najväčší projekt – film o strachu a láske.
Ako dlho vzniká animovaný film?
Film Nina je zatiaľ náš najväčší projekt. Prvý námet na scenár sme mali v roku 2011, potom sme začali zháňať prostriedky a rozvíjať scenár. Počas ďalších dvoch rokov sme popri iných projektoch stále pracovali na scenári a výtvarných návrhoch k filmu. Vďaka podpore od Audiovizuálneho fondu sme nakoniec mohli výrobu filmu spustiť naplno a osloviť na spoluprácu ďalších skvelých ľudí.
Vraj má byť o strachu a láske. Láska vás v živote vystrašila?
Nejako sme vždy podvedome chceli riešiť tému strachu, prežívali sme to osobne. Človek má v živote strach aj z úplne maličkých vecí a musí v sebe tento pocit prekonávať. Strach sme riešili neustále, všade nás sprevádzal a vždy, keď sa nám podarilo prekonať ho, bolo to naše malé víťazstvo. Motív nás veľmi zaujal aj z hľadiska príbehu aj výtvarného riešenia. Vytvorili sme množstvo rôznych návrhov a modelov. Väčšina postáv a prostredí je vytvorená z papiera, pre zobrazenie strachu sme hľadali iný materiál. Strachy sú v našom filme vytvorené z chlpatej látky, nazvali sme si ich strachohady. Film je príbehom dvoch mladých ľudí – Niny a Ondra. Chcú prekonať strach láskou, no ich strachy sa z tých malých, detských, menia na veľké, dospelácke. Postupne zisťujú, kto je sám aký silný a do akej miery sa navzájom potrebujú.
Ako sa narodia strachohady?
Vytvoriť vizuálnu podobu strachu bolo pre nás kľúčové hneď na začiatku. Chceli sme nájsť spôsob, ako zobraziť situácie, v ktorých má človek strach, ktorý mu nedovoľuje rozprávať alebo pohnúť sa. Preto vo filme funguje ako samostatný charakter. Tomu predchádzalo množstvo skíc. Dizajn vecí sa však dotváral aj priamo v procese tvorby, keď sme už vedeli, v akej línii sa pohybujeme. Postavy aj prostredia sme vyrobili vo viacerých pomeroch – v detailoch, celkoch aj v miniatúrach, aby sme ich vedeli prispôsobiť jednotlivým scénam.
Tradičná animovaná technika je obdivuhodný proces, ale dnes sa dá cesta iste zjednodušiť. Čo vás pri náročnosti drží?
Fascinuje nás práca s papierom. Od začiatku sme s ním pracovali, či už v plôškovej alebo v priestorovej podobe, vyhovuje nám. Samozrejme, pracujeme aj s počítačom, kombinujeme tradičnú a digitálnu animáciu, ale v niečom je to naozaj super kresliť si na papier a vystrihovať si. To je kontakt s materiálom, ktorý máme od detstva rady. Naše projekty sa vlastne vždy začínajú skicami na papieri. Povedali sme si, že tento film vytvoríme tradičnou políčkovou animáciou, ale za pomoci digitálnych technológií.
Ako ste postupovali?
Všetko sme nakrúcali priamo na digitálny fotoaparát. Mali sme dve rôzne scény a tým sme museli prispôsobiť aj modely. Jedna časť bola snímaná zvrchu na stole a druhá scéna bola umiestnená na pohyblivom valci. Pri otáčaní valcom sme vytvorili dojem, že postavy cestujú vytvoreným prostredím. Všetky naše postavy sú vyrobené ako priestorové papierové modely a skladajú sa z niekoľkých vrstiev, vďaka ktorým vedia hýbať viečkami, ústami a podobne. Urobili sme šialené množstvo záberov.
Sú zábery, ktoré sa dajú urobiť rýchlo, lebo stačí pohnúť rukou bábky. Ale potom sú také,
ktoré si vyžadujú, ako my hovoríme, animátorský zen. Foto - Gabriel Kuchta
