V horúcom júlovom dni kráčame na zrúcaninu hradu nad Hainburgom. TOMÁŠ VARGA sem rád chodieva. Pred rokom tu vraj s kamarátmi oslavoval aj narodenie svojej dcéry. Keď po hodine odchádzame, na chvíľu sa nahlas zamýšľa, ako asi raz, keď vyrastie, pochopí knižku, o ktorej sme sa prišli rozprávať. Volá sa Grázel a opisuje príbeh Džimiho, ktorého sa otec snaží priučiť praktikám treťotriednych mafiánov a vychovať z neho poriadneho „geroja“.
Kedy sa zrodil Džimi?
„Prvé texty vznikli pred troma – štyrmi rokmi. Boli to najprv kratšie poviedky, v ktorých už vystupoval Džimi a jeho otec. Najprv boli tri, keď som napísal štvrtú a trochu ju upravil – poslal som ju do súťaže Poviedka a už to išlo.“
Na zadnej strane obálky sa píše, že príbehy Džimiho a jeho otca sú také nepravdepodobné, že by sa pokojne mohli stať a skutočne tak i pôsobia. Je to teda tak – stali sa?
„Nie sú doslovnou realitou, no čerpajú z nej. Samozrejme, s istými úpravami a cez môj uhol pohľadu.“
V realite sa často stretávame s tým, že deti z nepriaznivých sociálnych pomerov opakujú zlé návyky svojich rodičov a ostávajú v bludnom kruhu. Prečo je Džimi výnimkou? Ako je možné, že sa dokázal vydať inou cestou?
„Keď nastane taká situácia, akú zažil Džimi, tak je priam úlohou dieťaťa vystúpiť z tieňa svojich rodičov. Fakt je i to, že tak, ako väčšina, ani Džimi nemal iba otca, ale aj matku, priateľov, frajerku... Mohol si teda vybrať. Uvedomil si, že môže byť sám sebou a zacítil to ako svoju povinnosť, postaviť sa na svoju stranu. Nešlo teda ani tak o otca ako o Džimiho a možno i rodinu, ktorú by si v budúcnosti sám mohol založiť.“
Čo to však znamená pre rodiča, keď jeho dieťa proti nemu vystúpi?
„Možno, že až keď sa mladý človek sám postaví na vlastné nohy, dá novú šancu aj svojim rodičom. V nejakom veku sa ľudia stávajú rodičmi. Bojujú s tým, užívajú si to, predierajú sa a snažia sa robiť len to najlepšie. Máloktorý rodič sa totiž nesnaží robiť to najlepšie. Samozrejme, každý to robí podľa vlastných predstáv o tom, čo má zmysel a tak, ako to dokáže. Niekedy má rodič šancu odstúpiť a pozrieť sa na seba a svoj život, prípadne i dostať spätnú väzbu od vlastných detí až vtedy, keď sa tieto deti postavia na vlastné nohy a preberú na seba životné úlohy a zodpovednosť. Pre mnohých rodičov je to však ťažké po toľkých rokoch, zrazu sú slobodní a so slobodou to nikdy nie je ľahké.“
No je to vôbec možné – udržať si nadhľad a dívať sa na seba nielen ako na rodiča svojho dieťaťa?
„Teraz nedávno sa mi stala taká vec – napísal mi kamarát, že bol na úžasnej túre v nádherných krajoch, kam sme vždy spolu túžili ísť. Teraz sa mu to podarilo, ale už bezo mňa. Odpísal som mu, že mu ďakujem za jeho slová a že v tom istom čase som ja stál na kopci, v krošni som mal svoje dieťa a obaja sme bez dychu pozerali na západ slnka. Odpísal mi veľmi poeticky, že rozjímanie z mladosti teraz prináša ovocie. A skutočne, keď sa na to pozriem spätne – tridsať rokov som mal možnosť žiť iba sám pre seba. Mal som šťastie, lebo som veľa cestoval a mal som množstvo slobody. Ale približne od dvadsiatich piatich rokov som už začal robiť všetko preto, aby som nejako zabezpečil našu budúcu rodinu. Neviem, či to raz moje dieťa ocení, no robil som, čo som musel. Zobral som si však z toho predchádzajúceho obdobia veľmi veľa užitočného. Dnes mám šťastie, ženu, dieťa, prácu, hypotéku, byt, hrdzavé auto – a musím sa o to starať. Ale beriem to tak, že veci sa vyvíjajú. Čoskoro budem možno opäť vysedávať aj v kaviarňach a písať.“
Takže píšete v kaviarňach?
„Zvykol som, lebo ma tam rajcovali všetky tie zvuky a prostredie, niekedy sa dokonca objavili i v texte. Mal som to veľmi rád – otvoril som počítač, prišla mi káva na stôl, rozklikol som súbor, odpil som si z kávy, vyfajčil jednu cigaretu – a skočil som do klávesnice. Bolo to úžasné. Grázla som už dokončil v našom byte – mal som tam pracovňu, tá sa však postupne premenila na sklad a čoskoro z nej bude detská izba. Takže takto nejako prichádzajú spisovatelia o pracovne.“
Na písaní je dôležitá aj schopnosť sústrediť sa, dokážete to v takýchto podmienkach?
„Bukowski raz povedal, že keď nedokážete písať kedykoľvek a kdekoľvek, tak nech radšej nepíšete vôbec. Zdá sa mi, že sú to dosť frajerské slová. Fakt je, že písanie je normálna práca na plný úväzok, keď to má človek robiť poctivo. Vedel by som si to predstaviť, ale na to musí prísť čas.“
Grázel je vaším debutom a hneď sa ocitol medzi finalistami Anasoft Litera. Čo to pre vás znamená?
„Veľmi ma to prekvapilo a potešilo. Mám pocit, že písanie má zmysel. A je fajn, keď to ocenia aj druhí alebo keď mi niekto na základe mojej knižky povie, že pochopil niečo o svojom živote, o svojich rodičoch.“
Od kedy vlastne píšete?
„Píšem asi od osemnástich rokov, lebo v tom čase som chcel byť novinárom. Tým som sa nestal, no písať som neprestal. Raz som išiel do Poľska, začal som si písať denník a zapáčilo sa mi to. Odvtedy som si všade kam som išiel zobral zošit a pero, vznikli tak cestovateľské denníky z Paríža, Gruzínska aj z Krymu. A hoci nevyšli oficiálne, niektoré z nich si žijú vlastným životom. Začali sa šíriť internetom. Už sa mi dokonca stalo, že mi raz zavolal chlapík, čo sa predstavil ako Igor a povedal mi: 'Počuj, čítal som tvoj denník, bol som na Kryme a zažil som tam neuveriteľné veci. Myslím, že by sme sa mali stretnúť'. Ja som bol na Kryme s kamarátom Šuflom, ktorý je mojou prvou hlavnou postavou, čo som vytvoril, hoci, jeho nebolo treba ani veľmi vymýšľať. Tak som ho zobral so sebou a odvtedy o tom večeri vravím, že sa to začalo a skončilo takto: Stretli sa čitateľ, autor a hlavná postava... a nemohlo to dopadnúť dobre. (smiech)
Máte svojho favorita spomedzi tohtoročnej finálovej desiatky tejto prestížnej ceny?
„Nemám jedného favorita, no zaujali ma knižky Uršuly Kovalyk a Dušana Dušeka. Z minulého roka sa mi veľmi páčila kniha Víťa Staviarskeho Kale topánky, a to aj preto, lebo veľmi dobre viem, ako to chodí v reáliách, ktoré opísal. Chodievam do Krompách a tá knižka je naozaj veľmi reálna. Je výborne, ľahko napísaná. Staviarsky si ju ešte viac odžil ako odpísal, a to je dobre. Život je pred písaním.“
Dnes sa päť dní v týždni venujete tomu, čo ste vyštudovali – sociálnej práci, no v minulosti ste prešli všelijakými pozíciami od esbéeskára, robotníka, cez družinára až po asistentka fakíra na Rhodose. Súhlasíte teda s tvrdením, že dobrý spisovateľ si najprv musí istý čas odrobiť v bežných zamestnaniach?
„Áno, to je jediná šanca. Nikomu nebránim písať Harryho Pottera alebo fantasy, vymýšľať si kriminálne prípady či písať iný druh žánrovej literatúry, no ja radšej čítam čosi iné. Aj na tieto človek potrebuje čosi odžiť, no mňa baví čítať a písať veci, ktoré sa podobajú na reálie z nášho sveta. Také celkom prirodzené a normálne, ktoré čitateľ rozpozná, hoci niekedy môžu byť dosť bizarné.“
Inšpiruje vás aj práca, ktorej sa venujete teraz?
„Nemám teraz veľmi chuť písať o tom, čím žijem v práci. Som v tom asi až príliš hlboko ponorený a navyše ide aj o isté profesionálne dôvody. Robím pre medzinárodnú organizáciu, pracujem s migrantmi, ktorí sa stali obeťami násilia. Je tam veľmi veľa literárne zaujímavých silných príbehov a situácií, neraz veľmi akčných, no nemôžem a ani ich nechcem vyťahovať von.“
Ktoré z minulých povolaní na vás zanechalo najviditeľnejšiu stopu?
„Keď som robil asistenta v anglickom starobinci, bolo to veľmi silné. Paradoxne, vždy som vravel, že chcem robiť iba s mladými a zdravými, a skončil som so starými a umierajúcimi. Ale, keďže som nechcel umývať riad a zároveň využiť vzdelanie, ktoré som mal, tak som tú prácu zobral. Boli tam veteráni z druhej svetovej vojny – sestry z Červeného kríža, alebo, môj obľúbenec – džezový pianista Eric, ktorý sa ako osemnásťročný zúčastnil vylodenia v Normandii a oslobodzovania koncentračného tábora. Jeden väzeň mu vtedy venoval medzi dvoma doštičkami zviazaný výstrižok z novín, na ktorom bol červený kríž, a ktorý opatroval po celý čas, čo tam bol. A ja som teraz tohto vojaka umýval a tlačil ho na vozíku k jazeru, kde sme potajme fajčili cigarety. A práve v tomto starobinci som videl prvýkrát zomrieť človeka. Ležal predomnou, žil a potom bol mŕtvy. A vôbec to nebol krátky moment, ako keď zhasne lampáš, trvalo to celkom dlho.“
Loading...
