Je to dielo, ktoré ju hneď dostalo, bola to láska na prvý pohľad, hovorí o spoločnom obraze Petra Bartoša a Vladimíra Havrillu kunsthistorička Katarína Bajcurová.
„Máme pred sebou klasický, tradične maľovaný obraz. Vidím na ňom krajinu zahalenú priam až do leonardovského sfumata. Najviac ma očarila nemateriálnosť obrazu. Jeho irealita a mystickosť. A toto je spoločný bod oboch autorov – snaha materiálnymi prostriedkami vyjadriť nemateriálno. A tu sa to mimoriadne podarilo,“ opisuje Bajcurová.
Sú iní, ale rozumejú si
- Peter Bartoš – Vladimír Havrilla: Let holubov dolinou svätého Františka.
- 1993 – 2004. Podmaľba: P. Bartoš, socha: V. Havrilla. Kombinovaná technika na plátne, 70 × 55 cm. Súkromná zbierka
Mohli by sme povedať, že Bartoš nie je iba maliar a Havrilla nie je iba sochár. „Ja by som to skôr otočila. Obaja sú aj maliar, aj sochár. Obaja k týmto médiám pristupujú tak trochu obrazoborecky, ide im o hľadanie inej kreativity. Pohľad z inej strany,“ myslí si kunsthistorička. „Sú iní, ale majú spoločné východiská. Preto si rozumejú. Akoby obaja žili a fungovali v trochu inom svete, ako je ten náš. U Vlada Havrillu je to svet archaických civilizácií, zenu, skrížený so sci-fi poetikou. Možno je viac utopický vedecko-fantastickým smerom, u Bartoša je to viac ekologický a kresťanský smer. Havrillovo gesto je tichšie a meditatívnejšie,” pokračuje Bajcurová.
Stred sveta
Bartoš od začiatku rád pracoval s ďalším autorom v tíme. Aj do SNG dával kedysi do akvizičných nákupov iba diela, kde bol on uvedený iba ako spoluautor. Spoločné projekty často ukrýval pod skratku Teamarto.
Krajina ho zaujímala už prv. Takzvanú ekologickú krajinotvorbu začal projektom bratislavskej zoo, kde sa v 70. a 80. rokoch dokonca zamestnal a kde svoje výskumy realizoval v praxi. Na malom priestore sa snažil o harmonizáciu všetkých funkcií tohto územia.
Potom v 90. rokoch, keď sa svet otvoril, si Bartoš vytvoril symbolický kruh so stredom v Uhrovci, rodisku Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. A po tejto kružnici putoval a zaznamenával reliéf krajiny akoby po špirále. Obraz krajiny vždy niesol konkrétny krajinný reliéf, vodné toky, údolia, plochy s reálnymi názvami pohorí, vrchov, zemepisných miest, ale popritom komentoval aj svoj vnútorný stav, problémy sveta alebo problémy spoločenské.
Provokatér a mystifikátor
„V tých časoch vo mne táto tvorba vyvolávala nepríjemné vibrácie,“ priznáva Bajcurová a pripomína, že otázka národnej identity, rozoznateľná v jeho diele, bola práve v tom čase zneužívaná politikmi najhrubšieho zrna. „Bartoš je provokatér. Raz sa identifikuje ako Čech, raz ako Slovák, raz ako Stredoeurópan. To je tá jeho neuchopiteľnosť. Myslím si, že to sú také jeho mimikry.”
Zvláštne je, že k názvu Let holubov dolinou svätého Františka je na rube ešte Bartošovou rukou pripísané ´Pristávacia plocha´. Zároveň je tam uvedené ´podmaľba PB a socha VH.´
„Značenie podmaľba je trochu dehonestujúce, krajina na obraze pripomína iné Bartošove obrazy s krajinkami. Je to možno príslovečná Bartošova skromnosť a zároveň jeho koncept popierania alebo mystifikácie vlastného autorstva,” vysvetľuje Katarína Bajcurová.
Juraj Kováčik, editor hentak.sk
