SME
Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky

Punker: Festivaly politickej piesne boli opilecké žúry

MIKI MIKUŠKA sa narodil v roku 1961 v Bratislave, vyštudoval Vysokú školú ekonomickú. Pracoval ako technik viacerých hudobných kapiel, predával zmrzlinu, dovážal autá zo zahraničia, hrával diskotéky, neskôr sa zamestnal vo firme, ktorá distribuovala CD a videokazety, dva roky prevádzkoval krčmu. V roku 1979 bol pri založení prvej slovenskej punkovej kapely TIP, v roku 1981 sa premenovala na Extip. Skupina vydala tri albumy a s väčšími či menšími prestávkami hrá dodnes.

(Zdroj: Gabriel Kuchta)

Je pravda, že už ako študent ste robili technika skupine Tublatanka?

Áno, v letných mesiacoch som s ňou bol dva roky po sebe na veľkom tridsaťpäťdňovom turné. Myslel som si totiž, že niečo aj zarobím, opak bol pravdou. Zábava, ktorú som zažil, však určite stála za to.

Punker sa už počas školy hnal do práce?

Práveže som sa do nej nikdy nehrnul, nelákalo ma totiž chodiť niekam na šiestu, končiť o pol tretej a mať z toho pravidelné príjmy. Skôr som chcel zarábať peniaze tak, že sa môžem zobudiť, kedy chcem. Nakoniec sa to v podstate podarilo, lebo som robil technika rôznym kapelám a dokonca aj pre Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel.

Prevádzkovali ste aj krčmu. Prečo ste to vzdali?

Lebo to už bolo neúnosné a skoro som tam zomrel. Otvorili sme napríklad v piatok a žúr trval nonstop aj do utorka. To sa už fakt nedalo, schudol som tam, zošedivel a vyslopal všetko, čo sa dalo. Boli to naozaj pekné punkové časy.

Ako vás chytil punk?

Ako pubertiaci z gymnázia sme chodievali na funky diskotéky, ktoré hrávali Jožko Sloboda a Julo Loderer. Sloboda zrazu prišiel s tým, že má niečo nové a pustil skupinu Sex Pistols, konkrétne album Never Mind the Bollocks.

Hneď sme zbystrili pozornosť, že preboha, veď to je niečo úplne iné. Schmatlo ma to, na tú kapelu nedám dopustiť ani dnes. Steve Jones je fantastický gitarista, preto som si dal záväzok, že ak on alebo ja neskonáme, raz si určite musíme podať ruky.

Kritici sa občas zvyknú smiať, že punk je muzika na tri akordy, ktorú neraz hrajú nie príliš zruční muzikanti. Napriek tomu u publika funguje. Prečo?

Práve vďaka tej jednoduchosti a priamočiarosti. Počuješ nejakú skladbu, okamžite si ju zapamätáš, prídeš domov, a ak máš aspoň nejaký hudobný sluch, hneď si ju vieš zahrať aj sám. Druhým kritériom, prečo to ľudí chytilo, bol fakt, že tá hudba bola zrazu iná, žiadne dovtedajšie sladké diskotékové sračky.

Je pravda, že muzikanti, ktorí začali hrať punk, neboli žiadni výnimoční umelci ani gitaroví virtuózi. Pamätám si dokonca, ako jedna stará kapela mala na plagátoch poznámku v znení, že príďte na náš koncert, už vieme zahrať tri akordy. To je však dosť akordov na to, aby bola každá pesnička iná a zaujímavá.

Trebárs Ramones.

Áno. Dali tri či štyri akordy, 2500 koncertov a pobláznili celý svet.

video: Miki Mikuška vyzýva, aby ste mali radi Extip, a teší sa na pivo s kolegami z iných kapiel

Keď vás pobláznil punk, prispôsobili ste mu aj výzor?

Samozrejme, hoci som mal obrovskú nevýhodu, keďže v tom čase som mal kučeravé vlasy a z nich sa číro robilo ťažko. Preto hneď, ako mi v pivárno došlo na stôl pivo, vzal som z neho penu a snažil sa vlasy dostať do takzvaného neposedného stavu.

K tomu boli samozrejmosťou zicherky a odznaky na oblečení. V obchode to neraz bývalo komické – spýtali ste sa, či majú zicherky a keď ich zaujímalo, koľko vám ich majú dať, reagovali ste, že všetky.

Kam ste chodili po odznaky a oblečenie?

Do špeciálneho obchodu v Budapešti, prípadne sme si ich vyrábali sami. Tam sme si kupovali aj všetky tie špeciálne handry, teda nohavice, tričká, tenisky a bundy.

Riešili váš výzor aj „patričné“ orgány?

No, náušnice nemohli byť ani len v škole, ale keď sa robili policajné razie na koncertoch, v krčmách či na akciách, museli sme vždy odovzdať všetko, čím sme boli poprepichovaní. Aby nám to nebolo ľúto, „orgány“ pridali aj bitky, buchnáty a prípisy do školy.

Čo na to vraveli rodičia?

Otec mal pre to absolútne pochopenie, hoci bol docentom, doktorom, kandidátom vied a neviem čím všetkým na Univerzite Komenského, kam za ním občas prišli tajní porozprávať sa o nezbednostiach jeho syna. V ničom mi však nikdy nebránil.

Mali ste tú česť byť vypočúvaný ŠtB aj na známej Februárke?

Viac som poznal políciu u Dvoch Levov či tú na Klemensovej. Padali tam otázky, prečo robíme toto a hento, potom padla facka, a keď ste nedajbože neodpovedali, dostali ste ďalšiu.

Bol tam však aj človek, ktorý s nami spolucítil. Keď som na otázku, odkiaľ mám nejaký odznak, odpovedal, že z neďalekého socialistického Maďarska, kde sa dá kúpiť za 20 forintov, tak mi ho nechal. Argumentovať teda bolo treba tým, že všetko ste si kúpili v spriatelenej socialistickej krajine.

Cítili ste vtedy, že v očiach ostatnej verejnosti sú punkeri niečo ako vyvrheli spoločnosti? Do klasickej osemhodinovej šichty sa im príliš nechcelo, samé krčmy, koncerty, k tomu exotický výzor...

Určite áno, ale na druhej strane treba dodať, že mnohí sa k punku pridali účelovo, teda len preto, lebo im to vyhovovalo v tom zmysle, že nemusia chodiť do roboty. Na samotné pivo si už niekde vyžobrali. V skutočnosti to však neboli punkeri, ale obyčajné socky. Väčšina z nich už ani nežije, keďže sa prefetovali a preslopali na druhý svet.

Aká veľká bola tá komunita v Bratislave?

Neviem to odhadnúť, ale ak si spomeniem, koľko ich chodilo na burzy platní, určite tvorili minimálne tretinu zo všetkých. Šlo o stovky ľudí. Veď kto vtedy existoval? Hipisáci, depešáci, metalisti, skinheadi a punkeri. Na žiadne veľké rozbroje medzi týmito skupinami si však nespomínam, aspoň ja som sa nikdy nepobil.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5515372/5515372.jpeg?rev=2" author=""]Mnohí sa k punku pridali účelovo, na pivo si vyžobrali. To však neboli punkeri, ale obyčajné socky.
Väčšina z nich už ani nežije, prefetovali a preslopali sa na druhý svet.[/content]

[content type="citation"]Stačili plagáty a prišla razia[/content]

Ak tu chcel mať niekto platne od Exploited, Sex Pistols, The Clash či Ramones, čo musel urobiť?

Získať kontakt v zahraničí. Platne nám sem preto nosili rodičia, ktorí mali možnosť vycestovať, prípadne vonku aj pracovali. Kamarátov otec sa plavil po Dunaji a loďou ich vozil naozaj vo veľkom.

V zahraničí vtedy pracoval aj neskorší prezident Michal Kováč, ktorý synovi, teda Michalovi mladšiemu, nosil platne trebárs od Dead Kennedys či Exploited. Zvyšok sme si museli odchytávať z rakúskeho rádia či tamojšej televízie.

Keď ste zakladali snáď prvú slovenskú punkovú kapelu, mali ste ambície hrať prvú ligu? Lebo v socializme to nešlo.

Od začiatku nám bolo jasné, že nebudeme ako Elán, ktorý vypredával veľké sály. Mne ani nešlo o to, aby som sa presadili, ale o to, aby som hrali muziku, ktorú chceme hrať my a nie tú, čo chce štát.Stačili nám kluby a hranie pre kamošov či ľudí, ktorých to bavilo. Lepšie je mať na vystúpení 200 nadšených ako 1000 unudených fanúšikov.

U niektorých ste si vyslúžili titul praotec slovenského punku. Vy to príliš neberiete.

Čo mám na to povedať? Nie som žiadny praotec a dúfam, že tak skoro nebudem ani dedko. Veľa sme však hrávali v Bratislave, lebo inde sa nedalo, veď kluby mimo hlavného mesta takmer neexistovali. Ambície ísť hrať aj mimo síce boli, ale kam sme sa mali vybrať?

Robila ŠtB razie aj na vašich koncertoch?

Jasné. Stačilo, aby sa niekde objavili plagátiky, že sa niekde niečo koná, a oni neomylne prišli – do Horského parku, na Mladú gardu alebo na Bernolák. Koncert bez policajtov ani nebol koncert.

Neprispôsobovali sa potom muzikanti podvedome tak, že menej provokovali?

Nie. Najskôr bolo treba orgánom odovzdať playlist, teda zoznam toho, čo sa bude hrať, kto je autor hudby a textov. Komunista alebo SZM-ák to musel schváliť a ak to odmietol, vybabralo sa s tým tak, že ľudí sme pozývali na akože verejnú skúšku. Týmto spôsobom sme hrávali trebárs v Horskom parku, vždy sa to však skončilo policajným záťahom.

Ako punkeri privítali pád socializmu?

Úžasne, lebo cez deň sme štrngali kľúčmi a večer sa schádzali v pivárni, kde sme to rozoberali. Všetci sme tam boli minimálne ministri zahraničných vecí. Zároveň sme boli naivní, lebo sme čakali, že tu po tej hrubej čiare bude inak. Nie je. Možno s výnimkou toho, že dnes si človek môže relatívne naplno otvoriť hubu.

Chodili ste pred rokom 1989 aj na povinné prehrávky pred komisiou?

Boli sme na nich tuším dvakrát. Na jednej sme zahrali istú pesničku a dostali otázku, čo sme ňou vlastne chceli vyjadriť. Ostali sme ticho, a tak sme nedostali 100-percent, ale len 70 s odôvodnením, že síce spievame, ale netušíme, aké to má posolstvo. Vykríkli sme hurá, lebo sme nerátali, že vôbec prejdeme. Od pridelených percent sa pritom odvíjali výšky honorárov.

Schválne, koľko vám to hodilo za koncert?

Keď na Vajnorskú došlo asi 500 ľudí, každému z nás prišlo asi 65 korún. Bolo to skvelé, veď pivo vtedy stálo tri koruny. Za jedno hranie sme teda mali pekný predĺžený víkend v pivárni.

Kde ste brali aparatúru? Maťo Ďurinda trebárs ako 19-ročný sadol do žiguláka a z Londýna si doviezol Marshall.

Áno, mal červeného žiguláka. Viem to, lebo sme spolu chodiil na gymnázium, on s Andrejom Šebanom boli trieda 4. D a ja 4. C. Maťo mal snáď ako prvý v Bratislave nielen Marshall JCM 800, ale aj gitaru Fender Stratocaster.

Inak však, najmä pre nás z garáží, platilo, že kto chcel kvalitnú aparatúru na koncerte, musel si ju požičať. Nebolo to ako dnes, že takmer každý klub má svoju vlastnú. Na tej Vajnorskej sme trebárs hrali so skupinou AC+, od ktorej sme si mohli požičať fakt dobré nástroje.

Chlapci z nej totiž boli na tú dobu celkom prachatí a hrali na nástrojoch, za ktoré by sme my dali ročnú výplatu. Inokedy sme si veci požičiavali od Ivana Galka, ktorý hral v barovej kapele v zahraničí, na čo potreboval naozaj kvalitné príslušenstvo.

Čo svetlá a dym?

Vtedy sme mali tuším len suchý ľad a svetlá sme si vyrábali sami. Kúpili sa paraboly, vyrobili sa šulce, ktoré sa vystlali alobalom a celé sa to riadilo ovládačom z detského elektrického vláčika. Celý koncert bolo treba „odklavírovať“ na tomto ovládači, takže to bolo celkom komické.

Aké veci vás dnes ako punkera najviac tešia?

Že niektorí ľudia po tom všetkom, čo máme za sebou, ešte žijú a že tie staré kamarátstva stále pretrvávajú.

Prečo ste kedysi odišli na dva roky do skupiny Ventil RG?

Extip vtedy príliš nefungoval. Vo Ventile RG sa striedali členovia, bol tam Jano Kuric, odišiel Robo Grigorov, prišiel Jano Červenka, ten potom zase odišiel s Hečkovcami niekam do baru v zahraničí, takže keď mi to ponúkli, okamžite som po tom skočil.

S chalanmi som sa poznal, dokonca keď sme s Extipom nemali skúšobňu, mohli sme skúšať u nich v Rovinke v starom kulturáku. A to priamo na ich aparatúre, ktorú tvorili východonemecké zosilovače značky Regent s na tú dobu neskutočným výkonom!

Ten kulturák je hneď vedľa krčmy. Šípim z toho nezabudnuteľné historky.

Áno, je umiestnený veľmi strategicky a voľačo sme tam teda aj zažili. Pamätám si, ako sme skúšali v tej 30-metrovej sále so starými parketami a zrazu dovnútra napochodovali Jano Kuric s Oňom Tomčalom a v každej ruke niesli šesť pív.

Vraj ich máme vypiť, čo bude trvať tak hodinku, a potom že nás čakajú dole v krčme. Rozumiete? V kapele sme boli len traja, za hodinu sme podľa nich mali vypiť 24 pív a potom ísť na ďalšie do krčmy!

Vypili ste?

Každý možno dve, ostatné sme doniesli späť do krčmy, kde však už aj bez nás mali plné stoly. Pýtali sa nás, či nám nechutilo, nerozumeli, že to jednoducho nedokážeme vypiť. Darmo, Oňo aj Milan Tomčalovci s Kuricom sú fantastickí ľudia. V živote som sa nenarehotal ako s nimi. To len bol punk.

Konkrétne?

Ešte ako zvukár som bol s Ventilom RG v Česku na festivale politickej piesne v Sokolove. V jednom autobuse cestovalo viacero kapiel. Pomaly každých 10 minút sme museli stáť, lebo sme stále potrebovali ísť na WC alebo si zapáliť.

Milan Tomčala mal kufrík a v ňom navrchu snáď polmetrový kus domácej slaniny. Na dekli mal pritom nalepený zoznam oblečenia, ktoré mal so sebou, aby ho nezabudol doniesť späť. Presne ako dieťa v pionierskom tábore.

Potom už len po každej noci odškrtával veci, ktoré stratil, zahodil či vymenil. Ten festival bol vlastne jeden obrovský štvordňový večierok. Mimochodom, od toho času vôbec nemôžem piť becherovku.

Festivaly politickej piesne si teda kapely premieňali na žúry?

Ale že na aké! To boli strašné žúrky bez konca. V Martine sme sa raz stretli s klávesákom Tonkom Kubasákom, ktorý na hoteli vypil iks litrov vína. Potom otvoril skrine, zbadal všetky tie vešiaky a začal ich systematicky vyhadzovať z okna.

Pri asi päťdesiatom len tým svojím nosovým hlasom skonštatoval: „K...a, bumerangy. Nevracajú sa. Nie som spokojný.“

Tak toto už bol skutočný punk.

Nie. Punk bol, až keď sme tam stretli ľudí z televízie, ktorí slopali najviac na svete. Mali sme žúr so džbánmi vína, do ktorých sa neskôr hádzali aj ohorky z cigariet či servítky v snahe trafiť sa.

Ráno som sa zobudil prikrytý stoličkou a počul zvláštne zvuky. To Oňo Tomčala s Milanom Tomčalom cedili tie džbány cez dámske silonky, aby bolo čo piť. Áno, bolo to relatívne pitné. Aby som teda toto obdobie uzavrel – nikdy ma nemrzelo, že som hral aj vo Ventile RG, hoci mi to jeden z kolegov z Extipu istý čas vyčítal.

A nikdy ste neľutovali, že ste sa nestali známymi ako Zóna A, Slobodná Európa či Davová Psychóza? Marián Greksa mi kedysi priznal, ako ho mrzí, že nehral prvú hudobnú ligu.

Keby Greksov a Šebanov Demikát vydržal v tom tempe, v akom vybehol, tak je dodnes hviezdou. Keď som ho prvýkrát videl, uznal som, že toto je naozajstný bigbít. Chlapci však zrejme mali iné predstavy.

Marián šiel nakoniec do Modusu, teda z kapely s jasným ťahom na bránu do kapely, ktorá hrala čistý popík. Na druhej strane Modus hrávali rádiá, čo sa Ventilu RG, Extipu ani Demikátu nikdy nepodarilo.

A či to, že som viac neprerazil s Extipom, sralo mňa osobne? Áno, ale vždy sme boli niečím pribrzdení. Sme asi jediná kapela na svete, ktorá počas svojej existencie vymenila 14 bubeníkov. Stále sme teda museli niekoho prijímať, vychovávať, učiť a hľadať si k sebe cestu. Keď sa to podarilo, dotyčný nakoniec vždy odišiel.

Z čoho vyplývala tá fluktuácia?

Všetkých sme ich naučili hrať a oni potom odišli tam, kde mohli vystupovať častejšie, nehovoriac o tom, že aj za lepšie peniaze. Ja sa im ani nečudujem.

Punkovým a rockovým kapelám tiež uškodil nástup danceflooru, ktorý gitarovú muziku na istý čas úplne odstavil. Trvalo to snáď od roku 1994 do roku 2001. Robili sme však aj iné chyby.

Napríklad?

Po prvom albume sme mali urobiť nejaký boom, miesto toho sme sa však len zabávali. Veľa zabávali. Po druhej a tretej platni tiež.

Kariéru ste si teda prepili?

Nechcem povedať, že prepili, hoci sme pili veľa piva, ale evidentne sme čakali, že všetko príde samo. Keby sme mali človeka, ktorý by to celé zastrešil a umravnil nás, bolo by to iné. Nakoniec ma to všetko prestalo štvať asi pred dvomi rokmi.

Keď dnes vidím Slobodnú Európu či Zónu A, ktoré hrávajú viac a za lepšie peniaze, nezávidím im. Vycestovať niekam na celý víkend a prísť domov vyšťavený už asi nie je pre mňa. Radšej tie dva dni strávim na motorke a vidím kus sveta.

Nedoplácali ste aj na absenciu textov?

Áno. Hudby máme stále dosť, tú dokážeme zbúchať rýchlo, nechcem povedať, že za sekundu, aj teraz sú nachystané dobré pesničky. Všetko však stroskotáva na textoch, ktoré u nás boli odjakživa brzdou. Sú pritom potrebné, lebo nie je nič krajšie, ako keď sa postavíte na pódium, pozriete do davu a ten si texty spieva s vami. Musia nám pasovať do huby, inak to nejde.

Neskúšali ste overených textárov?

Raz som dal Danovi Mikletičovi šesť vecí, aby na ne urobil text. Na druhý deň mi volal, že z hudby je nadšený, že nespal a texty sú hotové. Prečítal som si ich a povedal mu, že to, žiaľ, nie je to, čo sme chceli. Od Dana však máme texty aspoň na skladby Kengura a Ideál.

Čo je s Extipom dnes?

Všetko je dobré, pivo nám chutí a stále žijeme. Nájsť si však čas na skúšanie je trochu problém, všetci už máme nejaké záväzky a koníčky. Snažíme sa, názov nového CD je vymyslený, šesť vecí je rozrobených, ale kedy príde, to vážne nik netuší.

Rozhovor bol autorizovaný, Miki Mikuška v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Čítanie+
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Minister obrany Jaroslav Naď.
Autorská strana Petra Šabatu

Babiš už neriadi štát ako firmu, dúfa v zázrak

Kto prešľapuje tragickú koronavírusovú českú cestu? Ľudia typu Fica a Kaliňáka.

Jaroslav Faltýnek a Andrej Babiš.
Boris Kollár.

Koronavírus na Slovensku: Naď zverejnil podrobnosti plošného testovania (minúta po minúte)

Na Slovensku za pondelok pribudlo 901 prípadov nákazy novým koronavírusom pri 5 899 testoch. Pribudlo 11 úmrtí na pľúcnu formu COVID-19, celkový počet obetí je 176. Aktívnych prípadov nákazy je aktuálne 34 872.

Celoplošné testovanie na Covid-19 na Slovensku.