Hrdinkou knihy SVETLANY ŽUCHOVEJ Obrazy zo života M. je Marisia, vystupujúca aj v predošlom románe Zlodeji a svedkovia. „Zaujímalo ma, ako sa za ten čas mala, a tak mi to vyrozprávala v tejto knihe,“ hovorí autorka.
Ústrednou postavou vášho nového románu je Marisia, jedna z protagonistiek knihy Zlodeji a svedkovia. Ide teda o jej voľné pokračovanie alebo sa vám Marisia svojím dovtedajším životným príbehom „len“ zdala vhodná pre novú samostatnú knihu?
„Má to asi dva dôvody, jeden racionálny a jeden menej racionálny. Na knihu Zlodeji a svedkovia mnohí reagovali otázkou, prečo sú všetci protagonisti nešťastní. Pritom kniha ich životy sledovala len istý čas, opisovala len istú životnú fázu. Nevieme, ako to s nimi pôjde ďalej. Boli to najmä mladí ľudia, ktorí mali nádej, že po smutnej fáze bude nasledovať vydarenejšie obdobie. Mala som teda chuť ukázať, že Marisii sa podarilo vyriešiť mnohé veci, ktoré ju v prvom románe ťažili. Okrem toho, keď som začala o Marisii znovu písať, mala som intenzívny pocit, akoby som znovu stretla niekoho, koho som dlho nevidela. Akoby som po dlhom čase videla kamarátku, s ktorou si toho máme toľko čo povedať. Samu ma úprimne zaujímalo, ako sa za ten čas mala. Vyrozprávala mi to v tej knihe.“
Sústredenie sa na pokračovanie Marisiinho príbehu vám napadlo už pri písaní Zlodejov a svedkov?
„Rozhodne mi to napadlo až neskôr. Nezávisle od Zlodejov a svedkov som mala potom rozpísané texty o umieraní, ktoré neboli súčasťou žiadneho príbehu, tvorili samostatné poznámky. Hľadala som spôsob, ako s nimi ďalej pracovať, a spontánne sa mi vynorila Marisia.“
Text nie je postavený primárne na deji, ale, v súlade s názvom knihy, na obrazoch. Detailných, silných, presvedčivých. Pri písaní typických príbehových kníh sa autor často nechá unášať a inšpirovať vznikajúcim textom. Vedeli ste pri vašej tvorbe, kde obrazy, opisy sú dôležitejšie než dej, ako to s Marisiou nakoniec presne dopadne?
„I ľudské životy rada vnímam ako príbehy, ba myslím si, že je dobré, ak sa nám podarí porozumieť i vlastnému životu ako príbehu. V tomto zmysle je i Mariisin život ’príbehom’, hoci zloženým z každodenných, banálnych udalostí. Priznávam však, že by som rada písala dejovejšie, ale je mi vlastné vnímanie detailov a obrazov. Môj svet vzniká skôr ako mozaika.“
Marisia síce patrila do okruhu hľadačov šťastia v cudzine - táto téma vás už predtým zaujala aj v novele Yesim -, no teraz ste ju vrátili späť na Slovensko. Znamená to definitívne opustenie tejto problematiky?
„Netrúfam si povedať, či definitívne. Boli to témy, ktoré som sama v istom období intenzívne žila a isto i preto som sa k nim v knihách vracala. Možno som neskôr získala pocit, že som tú tému i pre seba spracovala, akosi sa s ňou vyrovnala. Viac nebolo treba. Po šiestich rokoch v Prahe žijem od minulej jesene znovu v ’skutočnom’ zahraničí v Mníchove. Mnohé z vecí sa mi teraz vracajú, ale už nemám chuť sa im venovať literárne, hoci nad nimi premýšľam.“
Dá sa povedať, že tí, ktorí čítali Zlodejov a svedkov, a teda dôverne poznajú príbeh Marisie, sú v nejakej výhode oproti tým, ktorí predošlú knihu nečítali?
„Myslím, že nie. Zdá sa mi, že Marisii sa dá porozumieť bez toho, aby čitateľ poznal jej minulosť. Ba dokonca som si trochu robila starosti, či Marisia nie je v novej novele príliš iná, či je uveriteľné, že je to tá istá postava. Ale to je nakoniec jedno. Je pár reálií, ktoré sa v novele spomenú, napríklad meno jej predchádzajúceho partnera či to, že žila v cudzine, dá sa to však rýchlo domyslieť.“
Josef Škvorecký si vytvoril Dannyho Smiřického, Philip Roth zasa Nathana Zuckermana, ktorí boli síce ich alter egá (čo o Marisii neplatí), ale predsa - myslíte si, že sa Marisia stane častou či občasnou protagonistkou nasledujúcich románov?
„Nad týmto som i sama rozmýšľala. Zatiaľ som sa rozhodla sa s ňou rozlúčiť, pretože by som nerada vyvolala pocit, že prostredníctvom nej rozprávam príbeh vlastného života. To by, napokon, obmedzovalo i mňa, isté veci by som Marisii nedovolila, lebo som ich sama nezažila. Postava musí ostať slobodná a žiť svojím životom. Napriek tomu mám k Marisii istý vzťah a nevylučujem, že ma bude ešte niekedy zaujímať, ako to s ňou vyzerá ďalej.“
Pred desiatim rokmi po debute Dulce de leche ste sa vyjadrili, že písanie pre vás znamená predovšetkým potrebu, ktorá nie je bezpodmienečne viazaná na publikovanie. Vaše ďalšie tri knihy sa potom vždy dostali do finále ceny Anasoft litera. Platí teda po týchto opakovaných úspechoch vtedajšie tvrdenie aj dnes?
„Možno je to idealistické, ale myslím, že písať sa nedá len pre publikovanie. Nie som za romantizovanie spisovateľskej práce, nie som ani za to, aby spisovateľ vždy čakal na správny okamih a inšpiráciu, písanie je tiež aj systematickou prácou. A, samozrejme, píšeme niekedy aj na objednávku. Zároveň však kdesi za tým musí byť potreba niečo povedať. Som úprimne vďačná, že som mala rýchlo možnosť svoje texty publikovať, i za relatívne pozitívnu spätnú väzbu, ktorú dostávam. Párkrát sa dopočujem o niekom, kto dlho pracuje na knihe vo voľnom čase, pokúša sa ju vydať, nedarí sa mu. Viem si predstaviť, aké je to frustrujúce. Myslím, že na 'spisovateľstvo' treba dve veci. Jednak túto vnútornú motiváciu, hybnú silu, a potom zmes toho, čomu sa hovorí talent, a šťastia, aby sa texty dostali k čitateľovi. Bez jedného či druhého z človeka spisovateľ nebude.“
Vrátite sa ešte k poviedkam, ktoré odštartovali vašu literárnu kariéru?
„Poviedky sa mi ako žáner odcudzili. Vlani som napísala pár poviedok do antológie, ale keď píšem spontánne, väčšinou mám na mysli skôr dlhší ucelený text.“
Loading...
