Článok pokračuje pod video reklamou
Toto Literárium, inak pravidelná rubrika sobotňajšej prílohy Fórum, vychádza výnimočne už vo štvrtkových novinách. Ani to však nič nemení na smutnom fakte, že Ivan Kadlečík sa nedožil publikovania svojho textu. Posledného.
Poležiačky ako had kráčam a ako v sne sa mi ukazujú obrázky z knihy fotografií Slovensko čarovná krajina o prírodných krásach, ktorú dvom ružomberským fotografom Ivanovi Kenézovi a Igorovi Čomborovi vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2005 a ja som do nej prispel svojimi krátkymi textami. Ktosi vtedy napísal, že básnik premieňa krásny pohľad na krásne videnie, umelecké fotografie takmer výhradne len hornatej, nezaľudnenej prírody oživujú a poľudšťujú jeho slová. Človek je všetkým a každým, najmä sebou. Cirkuluje okolo svojho jadra ako letokruhy košatého stromu, čo tichý a počúvajúci visí nad jazerom.
V knihe sú fotografie zoradené do štyroch častí nazvaných poeticky: Hľadanie, Zmyselnosť, Spoveď, Návrat. Moje krátke texty, aj keď si ich teraz po rokoch čítam, sú emotívnym výrazom môjho hľadania, omylov, otázok, odpovedí aj návratov. Veď kto daruje kyslík planéte, kde nájde úkryt chvejúca plachosť zveri? Les rastie pomaly, búrka ho zničí v okamihu. A predsa. Chrániť les, spomaľovať, azda aj márne, skazu, pri jeho raste bdieť je ako písať knihu. Lebo sú takí, čo stromy slovom či skutkom pokorne bránia pre človeka, iní sú koristne spití do ničoty. Ktorý z nich pretrvá? Kto bude večnejší?
Nikdy sme sa my traja nestretli. Keď som bol prvý raz v Ružomberku celý rok ako vojak základnej služby v zdravotníckej vojenskej škole, možno sme sa niekedy mihli popri sebe. Z okna pozerám na dvor kasární, kde sme celé dni pochodovali a vidím lesy, kde sme behali v zime po snehu. Potom, keď bol Igor významným lekárom, ja som chodil už inými chodníčkami. Až teraz som sa ocitol zase tu. Čas, ktorý ešte nikdy nebol, nazývaný budúcnosťou, nemá pochopenie a rešpekt pred ľudskými zámermi, plánmi a projektmi. Naopak, veľmi zlomyseľne ich vie obrátiť hoci naruby.
Napriek všetkému nás stále spája tajomstvo domova. Domov nechápeme len zjavne, viditeľne, ale aj vnútorne, transcendentálne: ako množstvo vedomých i nevedomých psychických komponentov, ktoré sa v človeku nahromadili, gordicky zauzlili a vykryštalizovali do konkrétnej štruktúry – obrazu alebo slova. Tento domov si stále budujeme, hoci je do značnej miery daný. Fyzicky i duchovne sme len malým ohnivkom, nie centrom, v reťazi minulých i tých, čo budú, preto môžeme iba s pokornou vôľou prijať aktívne otroctvo tvorivej zodpovednosti pred nimi a za nich. Vziať bremeno doby a ísť, hľadať svoje miesto. Ten domov, trpký, ale jediný.
