Obvykle sedávate za hradbou klávesov, teraz budete hrať iba na klavíri. Ako vlastne vznikol tento projekt?
„Nerobievam ho príliš často. Je to mix všetkej hudby, ktorú som napísal počas svojej kariéry. Všetky moje nápady sa začínajú pri klavíri. Tento projekt vznikol náhodou. Raz sme mali hrať s mojou skupinou v Kostarike, ale nástroje zostali na letisku, bol nejaký problém na colnici. Už si nepamätám, o čo presne išlo, každopádne, pred koncertom sme ich nemali a rozmýšľali, čo urobiť. Promotér mi vraví: ak nevystúpite, publikum zabije buď mňa, alebo vás. Máme tu koncertné krídlo, neskúsite zahrať pár vecí iba sám? Povedal som si, prečo nie a zimprovizoval krátky program. Mal prekvapivú odozvu, páčil sa ľuďom aj kolegom z kapely. Hralo sa mi dobre, tak som si povedal, že si to musím ešte zopakovať.“
Kedy sa to vlastne stalo? Pýtam sa preto, či ste sa náhodou nestali otcom nápadu akustických „unplugged“ koncertov.
„Bolo to asi pred 25 rokmi. Dosť pochybujem, že som mohol byť úplne prvým muzikantom, ktorý niečo podobné urobil, ale keď ma o tom nejaký hudobný historik presvedčí, nebudem protestovať (smiech).“
Program večera, ktorý vás čaká na Slovensku, bude asi o dosť iný než pri vtedajšej premiére.
„Mám pomerne dlhý zoznam hudby, z ktorej vyberám a vždy ho dosť obmieňam – od svojho prvého albumu The Six Wives of Henry VIII. cez skladby, ktoré som urobil pre skupinu Yes či pre muzikantov ako David Bowie či Cat Stevens plus ešte zopár prekvapení. Snažím sa vyskladať každý večer tak, aby som si dobre zahral a divákov pritom nenudil. Verím, že vaše publikum bude väčšinu tejto hudby poznať a užije si ju.“
Väčšina z toho, čo spomínate, sú pesničky. Budete aj spievať, či ste ich len upravili ako inštrumentálky?
„Chcem, aby publikum zostalo až do konca, takže spievať určite nebudem (smiech). Už som to v minulosti skúšal, ale rozhodne nie som žiadnym veľkým fanúšikom svojho hlasu. Ako som už spomínal, všetko, čo som skomponoval, vzniklo pri klavíri. Takže vlastne len svoju hudbu vraciam do úplne pôvodnej podoby. Nebolo treba žiadne špeciálne nové úpravy či aranžmány. Kto pozná nahrávky, určite nebude zaskočený žiadnymi dramatickými zmenami. Teda, ak za dramatickú zmenu nepovažuje akustický zvuk namiesto elektronických klávesov.“
V čom je najväčší rozdiel pre vás?
„Vyžaduje si to neuveriteľné sústredenie. Je to úplne iný typ zážitku, ako keď stojíte na pódiu s kapelou alebo s orchestrom. Je to veľká výzva.“
Kým iní sa sústreďujú na jednu skupinu alebo na jeden-dva projekty, vy toho máte oveľa viac. Pravidelne spolupracujete napríklad aj s gitaristom Brianom Mayom. Ako ste sa vlastne dali dokopy?
„Poznáme sa už strašne dlho. On je tiež typom človeka, ktorý s pribúdajúcim vekom nestráca energiu a nové nápady, ani sa nevyhovára na nedostatok času. Vždy si s ním rád zahrám v duu, je to osviežujúce. Je výborný spoločník, lebo patrí medzi tých málo muzikantov, s ktorými sa dá baviť nielen o hudbe, vyzná sa napríklad v astrofyzike.“
Nedávno koncertovala na Slovensku skupina Yes, ktorá kompletne prehrala tri albumy zo svojej najslávnejšej éry. Vy ste boli dlho jej súčasťou, na nahrávkach Close to the Edge a Going For One ste sa výrazne podieľali skladateľsky aj interpretačne. Je to pre vás už uzavretá kapitola?
„Hral som v Yes nejakých trinásť rokov. Bolo to skvelé obdobie, jedno z najdôležitejších v mojom živote a rád naň spomínam. Stále som v kontakte s basgitaristom Chrisom Squireom, ale skupina Yes dnes nie je súčasťou môjho života. Lepšie ako na turné k 35. výročiu už spolu nikdy hrať nebudeme. Je to vlastne to isté ako s futbalovými mužstvami – stále ide o reprezentáciu rovnakej krajiny, ale zostavy sa vždy postupne menia. Ďalšia vec bola, že ja ani Jon Anderson sme už zo zdravotných dôvodov nezvládali dlhé svetové turné.“
Zostavy sa menia, ale hudba zostáva. Vaše party už hrali v Yes mnohí, vrátane vášho syna.
„Aby ste ma správne chápali, neprajem Yes nič zlé. Neprekáža mi, že niekto hrá moje party, zvláštnejšie je, že spieva niekto iný než Jon Anderson. Klávesové zvuky sú totiž klávesové zvuky, rozdiely v technike hry si určite všimne menej ľudí než iného speváka. Pre mňa je Yes bez Jona Andersona už úplne iná skupina. Nahradiť taký výrazný a nezameniteľný vokál nejde. O tom sa v minulosti už presvedčili mnohé iné kapely. Určite sú ľudia, ktorí si vedia predstaviť Led Zeppelin bez Roberta Planta alebo The Who bez Rogera Daltreyho, ale ja k nim určite nepatrím.“
