Budúci týždeň na festivale KioSK v Stanici Žilina - Záriečie bude mať slovenskú premiéru aj tanečná inscenácia The Painted Bird II: Amidst. Jej tvorcom je PAVEL ZUŠTIAK, ktorý žije už 15 rokov v New Yorku. Za prvú časť ho nominovali na Bessie Award, obdobu amerického tanečníckeho Oscara, tanečník Jaro Viňarský ju nakoniec vďaka tomuto predstaveniu aj dostal.
Amidst znamená uprostred. Prečo takýto názov?
„Celá trilógia The Painted Bird súvisí s vykorenením, dotýkame sa otázok identity, pýtame sa, do akej miery nás definuje prostredie, čo je len kultúrny nános, ktorý sme prijali. V tejto časti sa zaoberám nostalgiou. Niekedy sa totiž upíname na nejaké miesto a žijeme v ilúzii, že ak by sme tam žili, toto samotné miesto by nám niečo zabezpečilo. Alebo zase spomíname na to, čo sme zanechali za sebou, napríklad, že za socializmu bolo lepšie. Ja však považujem nostalgiu za pascu.“
Cítite sa v Amerike už doma?
„Snažím sa na ňu neupínať.“
Prečo?
„Pretože keď sa na niečo upnete, prepínate na autopilota, ja sa snažím neprestať vnímať, počúvať, uvedomovať si.“
Pri vašom predstavení si divák neposedí, však?
„Áno, hrá sa bez stoličiek pre divákov. V čiernom boxe sály je päť plôch, medzi ktorými sa môžu diváci voľne pohybovať. Stávajú sa tak účinkujúcim davom. Podobný efekt sme využili aj v prvej časti trilógie Bastard.“
Na konci sezóny ste túto časť prezentovali v historickej budove SND v rámci festivalu Eurokontext. Prečo sa choreograf rozhodne zapojiť do projektu niekoľko desiatok netanečníkov?
„Keď som učil na Kalifornskej univerzite, stalo sa raz, že jeden z učiteľov ochorel, museli spojiť triedy a ja som mal odrazu v sále 80 študentov. Keď som pred sebou videl tú masu tiel, vedel som, že to raz chcem využiť v inscenácii.“
Ako sa vám robí s netanečníkmi?
„Ľudia bez tanečnej skúsenosti majú často v sebe niečo prirodzené, čo sa snažím zachovať a zvýrazniť na scéne. V tom dave chceme vždy prezentovať aj akýsi prierez ľudstvom, aby sa na scéne stretli ľudia rôznej rasy, kultúry, histórie.“
Nie je produkčné peklo zorganizovať také niečo?
„Ani nie, hrali sme to už takmer štyridsaťkrát. Skôr je náročné, ako priviesť účinkujúcich k tomu, aby do vystúpenia dali všetko, čo v sebe majú, aby sa dokázali napojiť na energiu divákov a recyklovať ju.“
Trilógia vychádza z predlohy poľského exilového autora Jerzyho Kosinského The Painted Bird (Pomaľované vtáča). U nás je známejší jeho román Bol som pri tom, aj pre jeho geniálne filmové spracovanie.
„The Painted Bird je príbehom šesťročného chlapca tmavšej pleti, o ktorom si myslia, že je Róm, preto mu nechcú pomôcť a on sa musí ponevierať. Ako prechádza z miesta na miesto, nikdy nevie, aké pravidlá platia v jeho novej komunite. Aj náš divák si bude musieť vždy nanovo definovať postoj k tomu, čo sa deje na danom javisku.“
V New Yorku žijete už 15 rokov, je ešte vždy snom mladých umelcov?
„To mesto žije, neustále sa mení, stále ním plynie kvantum umenia, je miestom mnohých kultúr, vznikajú tam nové a nové reštaurácie, nové galérie, preto je stále magnetom pre tvorivých ľudí. Žiť tam je však čoraz ťažšie, lebo ceny nehnuteľností idú veľmi hore. V minulosti vždy existovala nejaká štvrť, kde sa združovali umelci, lebo sa tam dalo prežiť.“
A teraz?
„Menej a menej. Bushwick je asi posledným takým miestom. Umelci vždy do štvrte prinesú niečo zaujímavé, čo pritiahne iných, čo zdvihne ceny, ktoré potom vytlačia zo štvrte umelcov. Mnohí odchádzajú, a to je vážny stav. Bola by škoda, keby sa z New Yorku stalo len galerijné mesto, americké Abú Zabí, do ktorého sa kultúra len importuje, kde prirodzene nevzniká.“
Čo je s dávnou slávnou umeleckou štvrťou Greenwich Village?
„Dnes je to jedna z najdrahších štvrtí. Bývajú tam celebrity, jednoizbový byt stojí aj 5 až 10 miliónov dolárov. Alebo Soho? Pred tridsiatimi rokmi tam v industriálnych priestoroch žili umelci, často bez oficiálneho povolenia. Dnes si už squatovať nemôžu dovoliť, všetko je regulované. Problémy však majú nielen nezávislí umelci, ale aj veľké organizácie ako Metropolitná opera, veľmi sa obávajú, či o pár rokov nebudú musieť zatvoriť. Ani veľké inštitúcie totiž nevyžijú zo vstupného a štátne dotácie v rámci National Endowment for the Arts sú asi tak na úrovni rozpočtu parížskej opery.“
V Amerike všetko predsa vždy stálo na sponzoroch.
„Ale celá generácia tých, čo umenie podporovali, už odumiera. Získať mladých sponzorov, ktorí by umenie udržali, je problém.“
Súvisí to s krízou?
„Aj s meniacim sa vzťahom k umeniu. Divák je iný, mení sa aj spôsob, ako sa dívame na diela, ich prístupnosť, mnohé sa odohráva už len virtuálne, živý kontakt s umením sa stáva luxusom. Je to aj výzva pre umelcov, ako inovatívne pracovať s divákom, aby sme ho získali naspäť do divadla.“
Cítiť nejakú nervozitu voči imigrantom z východnej Európy?
„Skôr sa rieši prílev Mexičanov, ktorí zväčša robia najpodradnejšie práce. Po mojom príchode ma prekvapilo, že ani černošská otázka ešte nie je vyriešená, je to stále bolestivá téma. Diskusia však ožíva aj vďaka filmom ako 12 rokov otrokom či Django.“
