Milan Špůrek ponúka zmysluplný text, zostavený z kníh a viet vyše tisíctristo spisovateľov. Je to viac ako len koláž cudzích textov.
Literatúra žije (aj) z literatúry. Knihy píšu knihy, živia sa nimi, parazitujú na nich, popierajú ich, vyrastajú z nich ako vyrastajú korene z koreňov. Malá komunita spisovateľov rozprestretých v čase a priestore vstupuje do džungle textov, znakov, písmen, kaligrafie, syntaxe a typografie a slobodne nimi narába ako s materiálom rovnocenným iným inšpiračným zdrojom.
Konvenčná predstava o literatúre je taká, že autor niečo vidí, počuje, zažije a potom o tom podá svedectvo v podobe literárneho textu. Mnohá literatúra však vznikla ako odpoveď na inú literatúru, buď sa na ňu napojila, potvrdzovala ju, alebo ju negovala, zosmiešňovala, deštruovala... Tieto úsilia, nech sa už volajú OULIPO alebo hypertext, sa z času na čas vynárajú, aby svedčili o tom, že literatúra sama môže byť materiálom pre ďalšiu literatúru.
Podobné úvahy sa môžu zmocniť čitateľa, ktorému sa dostane do rúk kniha Milana Špůreka Přečtený život (Dybbuk). Názov tohto štyristostranového korpulentného opusu môžeme čítať dvojako: je to život vytrvalého, až notorického čitateľa knihoholika, ktorý si roky vypisuje z kníh zaujímavé vety a potom ich systematicky usporiada do zmysluplného celku.
Alebo nám názov vsugerúva informáciu o tajnom živote kníh, ktoré medzi sebou komunikujú, takže veta či verš francúzskeho romantického básnika z 19. storočia stojí za vetou amerického beatnika a kto nevie o ich rozdielnom autorstve, berie to ako súvislý text od jedného autora.
Fascinujúce je, že vznikol zmysluplný text, ak chcete román, ktorý nevedomky napísalo 1307 autorov. Presnejšie povedané – 1308 autorov, pretože ten posledný je Milan Špůrek, ktorý je spisovateľom spisovateľov, metaautorom. Pravda, tento román by neobstál v očiach žrútov príbehov a historiek, ktorí čítajú knihy najmä preto, aby sa dozvedeli, ako sa to skončí a kto je vrahom.
Táto próza sa má čítať po dúškoch, vychutnávajúc si brilantné formulácie a precízne vysústružené vety. Teda niečo, na čo si rýchlospotrebná bestcelerovitá produkcia priveľmi nepotrpí. Dokonca sa nemusí ani čítať súvisle alebo dočítať do konca, keďže niekomu stačí ohromenie z tejto možnosti a nápadu.
Jednu námietku môže mať čitateľ: použití autori sa nemôžu brániť. S ich textom sa narába bez ich súhlasu, vystriháva sa z kontextu ich diela a amputuje sa do celku, s ktorým nepočítali.
Táto kniha nie je zbierkou „čitátov“ ani aforizmov, a nie je to ani okrajová literárna kuriozita. Je to autonómna literatúra, ktorej hodnota presahuje techniku koláže cudzích textov. Upozorňuje nás na to, že literatúra je neviditeľná sieť, internet vzniknuvší dávno pred internetom, nekonečný text, ktorý sa prelieva z príbehu do príbehu, z knihy do knihy.
