Hovoril im to už profesor Kállay v škole – že dobrý ilustrátor by mal vedieť svoj štýl a cit pre kompozíciu prejaviť v akejkoľvek technike.
Lorenzo Mattotti, taliansky ilustrátor, grafik a komiksový tvorca ho isto nepočúval, ba ilustráciu dokonca ani neštudoval, no je priam ideálnym príkladom toho, ako to vyzerá, keď sa strohá školská rada stane skutočnosťou.
„Vedela by som nájsť mnohých ilustrátorov, ktorí sú mi blízki a zameraní podobne ako ja, no pri Mattottim som bezmocná,“ hovorí o svojom obľúbenom autorovi Daniela Olejníková.
„Neblížim sa k nemu ničím – ani zručnosťou, ani skúsenosťou, no o to viac skladám klobúk dole a pozerám sa s otvorenými ústami, ako úžasne to Mattotti robí. Výborne ovláda farbu, no neostal pri nej a každý projekt prispôsobuje tomu, akú emóciu chce od výsledku.“
A popri tom presedláva nielen z farby na nefarbu. Ilustruje knižky iných autorov – od rozprávkového Pinocchia až po Danteho Božskú komédiu, pracuje na vlastných grafických románoch, komiksoch, ale i na ilustrácii pre magazíny New Yorker, Vogue, Le Monde či Vanity Fair. A po svete už za to získal množstvo cien vrátane Oscara komiksu - Eisner Award.
Majster
Dielo, ktoré mám rada
Lorenzo Mattotti
taliansky ilustrátor, grafik a komiksový tvorca
narodil sa v roku 1954 v talianskom meste Brescia, študoval architektúru
v 80. rokoch prerazil na poli komiksu, dnes je rešpektovaným ilustrátorom a grafikom, pracuje na autorských projektoch i ilustráciách pre iných autorov, venuje sa ilustrácii pre magazíny, reklamu i módu
Daniela Olejníková sa s Mattottiho tvorbou stretla pred pár rokmi, keď jej kamarát doniesol jeho knižku so slovami: „Toto je ten najväčší majster.“
„Potom som naňho na pár rokov zabudla, no keď som ho po čase opäť zbadala – zamilovala som sa,“ hovorí mladá ilustrátorka.
„Mám pocit, že je to skutočne tak. Mám pocit, že Mattotti je skutočne jeden z posledných starých majstrov. Netýka sa to pritom iba bravúry, s akou zvládne svoju prácu po formálnej stránke, ale najmä toho, že v jeho tvorbe vidno stopy kultúrnej pamäti, pôvodnej inšpirácie. Aj v rozhovoroch Mattotti tvrdí, že sa rád necháva inšpirovať filmom, literatúrou, hudbou či výtvarným umením a v jeho kresbách cítiť, že nie je, ako dnes my, ovplyvnený výrazne zrýchleným internetovým svetom. Jeho skúsenosti sú skutočné, reálne a vidno to, lebo ich dokáže pretaviť do svojho vizuálneho rozprávania,“ vysvetľuje Olejníková.
Nejde teda len o zručnosť a formálnu bravúru. „Viac autorov vie bravúrne kresliť, no niekedy ani to nestačí a výsledok je prázdny, príliš 'naleštený'. Z Mattottiho prác prýšti život. Ani nedokážem úplne pochopiť, ako je možné, že do kresieb dokáže vniesť taký pohyb. A pritom – keď si pozeráte, čo doteraz urobil – na jednej strane je to veľmi konzistentné a je vám hneď jasné, že je to jeho rukopis, no na strane druhej je až zarážajúce, že to všetko vytvoril jeden a ten istý človek. V jeho dielach je toľko rozličných tém a hlbokých emócií, že by to isto vydalo na viac životov.“
Robí si, čo len chce
Lorenzo Mattotti pritom kresbu či ilustráciu nikdy neštudoval. V čase, keď sa rozhodoval, čo bude robiť, ho najviac bavil komiks, no ten sa nikde študovať nedal. Tak sa zapísal na architektúru, lebo v umení práve frčal koncept a on bol presvedčený, že tam ho isto nevezmú.
Architektúru síce napokon nedokončil, no pri kresbe zostal a paradoxne sa presadil aj v svojom obľúbenom žánri. V 80. rokoch vytvoril komiks Feux a spôsobil ním takú malú revolúciu, lebo priniesol celkom nový spôsob farebného poetického rozprávania.
Pasovanie do úlohy „majstra farby“ ho však nezviazalo a hneď nato vydal expresívny čierno-biely komiks.
„A bol rovnako výnimočný ako ten farebný. Podobne to pritom platí i pri témach – jedna z jeho sérií napríklad obsahuje krásne milostné erotické obrázky dvojíc vo vode, iná je o duchovných výjavoch, anjeloch a démonoch – no ani jedna z nich nie je menejcenná. Intenzita prejavu je rovnako silná vo všetkých zobrazených emóciách,“ hovorí Olejníková. „Zvláštne pritom je, že Mattotti robí všetko ručne a používa i celkom obyčajné olejové pastely, s akými sme kreslili na výtvarnej výchove. On však s nimi dosahuje výnimočné kvality.“
Nie je teda vôbec prekvapujúce, že Mattottiho si zavolal pred pár rokmi na spoluprácu i Lou Reed, keď robil na cykle piesní inšpirovaných slávnou básňou Edgara Allana Poa Havran.
Pesničky vyšli najprv na dvojalbume, potom na základe textov vznikla divadelná hra režírovaná Robertom Wilsonom a napokon sa dostali aj do kníhkupectiev v podobe knihy ilustrovanej Mattottim.
Nie sú to však „len“ ilustrácie, ktoré by priamo zobrazovali napísané. „Mattotti si vraj s Reedom najprv celkom nerozumel, museli sa stretnúť, aby ho Reed uistil, že kresby majú byť rovnocenné k textu – že budú samostatnou interpretáciou a nielen nejakým doplnkom,“ hovorí Olejníková.
A rovnako i v tejto knižke Mattotti skáče medzi technikami, z farby na čiernobiele expresívne výjavy až po minimalistické figurálne kompozície.
Vo všetkých však vidno jeho jasnú štylizáciu, eleganciu, cit pre kompozíciu, zmysel pre líniu a švih.
„Tak sa mi zdá, že Mattotti nie je len majster farby, ale všetkého, čoho len môže byť. Jeho obrázky majú často akýsi snový nádych, no svetlo, ktoré používa, pritom vychádza zo skutočnosti, a aj to je niečo, čo ich robí výnimočnými.“
