KNIHA TÝŽDŇA / Zpověď mladého romanopisce
Umberto Eco píše knihy s úzkostlivou starostlivosťou, rešpektujúc váhu každého slova
To, že Umberto Eco (1932) je historik, filozof, estetik, semiotik a spisovateľ, ktorý v súčasnosti prednáša na univerzite v Bologni, sú všeobecne známe fakty. Tie teraz získavajú na atraktívnosti, keďže pražské vydavateľstvo Argo uviedlo na trh jeho Zpověď mladého romanopisce.
Kniha v preklade Petra Fantysa sústreďuje štyri Ecove prednáškové eseje, ktoré možno čítať ako populárno-náučný príspevok k semiotike, literárnej teórii, estetike a histórii, akokoľvek sa prvá kapitola začína osobne.
Mladý románopisec – amatér
Hneď na jej prahu treba uviesť, že Eco vydal román Meno ruže temer ako päťdesiatročný. Teraz má osemdesiat, na konte päť románov a o sebe vraví: „Považujem sa za veľmi mladého a sľubného spisovateľa“, hoci o pár riadkov nižšie dodáva, „ako románopisec som číry amatér.“ Pritom romány začal písať v detstve, a to tlačeným písmom, no písanie ho po pár stranách tak vyčerpalo, že s ním musel prestať.
Samotný akt písania však nie je hlavnou témou knihy. Eco totiž osvetľuje vlastné pracovné postupy, zásady a pravidlá, ktorými sa pri písaní riadi a voľne prechádza k teóriám o tom, akú úlohu v románe hrajú čitatelia i sám autor, ako text možno interpretovať, pričom zdôrazňuje svoju „morálnu povinnosť nespochybňovať interpretácie iných“.
Eco sa pýta, čo je to tvorivé písanie, skúma zdroje vlastnej inšpirácie, hoci práve slovu „inšpirácia“ nedôveruje. Vlastnú zaujatosť, ba fascináciu literatúrou spája s až úzkostlivo dôkladnou prípravou slovesnej matérie. Uvedomuje si totiž váhu a závažnosť slov, preto cituje Angličana Josepha Addisona: „Dobre zvolené slová v sebe skrývajú takú silu, že opis nám poskytuje živšie predstavy než pohľad na veci samotné.“
„V rokoch literárneho tehotenstva“, čiže príprav na novú knihu, zažíva „stav autistickej neprítomnosti“, zbiera dokumenty a fakty, navštevuje rôzne miesta, kreslí mapy, stavby, lode, skicuje tváre postáv...
Úvod knihy pripomína rozmarnú hru ako reakciu na klišéovité predstavy o tom, čo je prozaické dielo a ako vzniká. Po vydaní románu Meno ruže (napísal ho za dva roky, čerpajúc z dizertačnej práce na tému stredovekej estetiky) Eco dostával otázky, prečo sa rozhodol napísať práve román. S provokujúcou iróniou odpovedá: „V istej chvíli svojho života som pocítil naliehavú potrebu napísať román – a to je, myslím, dostatočné a rozumné vysvetlenie.“ Ďalší dôvod je, že „sa mu chcelo otráviť mnícha“. Ak zaznie otázka, ako píše, odvrkne: „Zľava doprava.“
Hamlet živší než náš domovník
Po rozmarnom úvode nasledujú kapitoly, v ktorých Eco sústreďuje pozornosť na pomer skutočnosti a fikcie. Vysvetľuje, prečo sú ľudia, ktorí „Hamleta pokladajú za skutočnejšieho než domovníka v dome, kde bývajú“, prečo nás dojímajú Anna Kareninová, Řehoř Samsa či pani Bovaryová, prečo sa tieto a mnohé ďalšie úspešné fiktívne románové postavy „stávajú vrcholnými príkladmi ´skutočného´ ľudského údelu“.
Polovicu knihy tvoria zoznamy. Pre semiotika Eca sú nevyčerpateľným zdrojom znakov a znakových systémov, a teda komunikačných javov. Eco hromadí slová a vety tak, ako to poznala stredoveká literatúra, cituje príklady a plynulo prechádza k rétorike a rétorickým stratégiám. Prvá reč Cicera proti senátorovi Catilinovi v rímskom senáte je čitateľský zážitok rovnako ako báseň Možnosti od Wisławy Szymborskej.
Eco rád priznáva priam „rabelaisovskú chuť hromadiť“, „systematicky zbierať všetko, čo treba poznať“, je „uchvátený pocitom nevýslovného“, má „lásku k opakovaniu“, zažíva „závrat z onoho a tak ďalej“ a cíti „rozkoš z vnímania zvuku“. To všetko preukázal povedzme zoznamom koralov a rýb v knihe Ostrov včerajšieho dňa.
Eco však neopomenie ani zoznamy iných, napríklad Marka Twaina a Jamesa Joycea a ich hrdinov Toma Sawyera a Leopolda Blooma.
Zoznamy ako literárne prostriedky predstavujú pre Eca metódu, ktorá „hromadením charakteristických vlastností vyjavuje nové vzťahy medzi úplne nesúrodými vecami alebo aspoň dochádza k spochybneniu tých vzťahov, ktoré prijíma bežný rozum“.
Aj vďaka tejto metóde je pozoruhodné dielo tohto empirika a elegána štylistiky ustavične otvorené a „v stave zrodu“. A tak sa čitatelia môžu tešiť na ďalšie beletristické objavy veľmi mladého a sľubného románopisca. Hoci amatéra.
