K slovenskej poézii sa človek môže dostať všelijako. Napríklad na koncerte súčasnej slovenskej hudby. V ten večer v rozhlase vystupovalo viacero kapiel a prestávku medzi nimi bolo treba niečím vyplniť. A ako to urobiť dostatočne netradične? Postaviť pred mikrofón autorov so svojimi knihami. Jeden z nich otvoril knihu a začal čítať svoje slová, svoje vety, svoje myšlienky. A boli vtipné, ironické, miestami plné bolestli. Ukazovali na nás, na ľudí, na Slovákov.
Ten mladý muž sa volal Peter Balko a po chvíli ste počúvali pozorne, lebo ste chceli vedieť, ako sa volá zbierka jeho básní, ktoré boli také originálne, že ste si knihu o mesiac kúpili.
Metrofóbia je zbierkou troch autorov, no Balko je tým najvýraznejším. Môžete jeho básne čítať kedykoľvek, keď si budete chcieť spomenúť na detstvo a na vinicu vášho starého otca na juhu. A môžete ho čítať aj vo chvíľach, keď sa začnete ponárať do spomienok na všetky pokazené milostné vzťahy či priateľstvá, na ktoré ste nemali čas, keď to bolo potrebné.
Vďaka Petrovi Balkovi u nás doma opäť vieme, že okrem súčasnej prózy existuje aj poézia. A dokonca aj bez rýmov. A dokonca aj slovenská.
