Rozprávkový hrdina zo Šaštína nestarne. Jeho príbehy pre deti sú nežným aj akčným obrazom záhoráckeho života strýčkov podvadznohov.
Je to veselý chlapík. Žije v Šaštíne – to je tam, kde si ľudia radi jeden z druhého uťahujú. Býva v chalupe so záhradou, má ovocný sad, s jablkami, hruškami a slivkami si rozumie rovnako dobre ako s vrabcami či so škorcami, ktorým prenajíma čerešňové stromy ako reštauráciu. A ešte má psa Čujka, verného kamaráta.
Udicou na bránku
Ten chlapík sa volá Pištáčik a má veľa známych. Jedným z nich je Marcel a je to s ním niekedy na nevydržanie. Robí napriek. Napríklad z takého miestneho futbalového zápasu dokáže urobiť úplnú tragifrašku. Znemožní Pištáčika ako brankára za cenu prehry domáceho mužstva proti FC Marmeládové Bane! Aj najväčší nepriateľ futbalu uzná, že je to do neba volajúca bezočivosť. Schová sa do kríkov za bránku, vezme udicu, nahodí háčik, zachytí ho o Pištáčikove trenky a on, ľahká to korisť v sieti, si ich musí pri každom ťahu na bránku vyťahovať. Prehra v prvom polčase je zaručená.
A ako rád sa Marcel vysmieva! Našťastie, Pištáčikovi to vôbec neprekáža. Keď sa napríklad pokúša vyrobiť si krídla, na ktorých chce vzlietnuť, Marcel sa síce škodoradostne zabáva, no o to prekvapenejší je, keď sa to Pištáčikovi nakoniec podarí a doputuje v mydlinkovej bubline až do ďalekej Kodane za slávnym rozprávkarom. Keby na svete nebolo šťastných náhod, Marcel by bol schopný vyfúknuť mu aj vysnívanú nevestu. Osudy visia na vlásku, no nakoniec každý dostane takú ženu, akú si zaslúži.
Minútu pred koncom nápis na tabuli oznamoval, že futbalisti AC Šaštín vyhrávajú 35:28.
Ilustrácia Petra Kľúčika.
Vďaka makovému odvaru
Spisovateľská pravda je, že bez Marcela by nebolo žiadnej čitateľskej zábavy. To si pred vyše tridsiatimi rokmi povedal Dušan Dušek, keď dostal z Československej televízie ponuku napísať scenár k trinásťdielnemu animovanému večerníčkovému seriálu. Vznikla séria o Pištáčikovi, no na autorov žiaľ napokon zostala bez dialógov. O to väčšiu radosť mal, keď prišla nová ponuka – vydať tieto príbehy knižne.
„Potreboval som vtipnú postavičku s dobrým srdcom. K nej však bolo treba vymyslieť nejaký protipól, aby vznikol priestor na naťahovačky, prekáračky, podrývačky,“ hovorí autor. „V Šaštíne je na to jedno krásne slovo – tomu, kto si z niekoho vystrelí, sa hovorí podvadznoha. Čiže ten, kto akože dáva podnožky. Postava Marcela, ktorú som vymyslel, bola podvadznoha ako vyšitá.“ Toto meno mal autor hneď poruke, nazval ho podľa istého chlapíka, známeho v Šaštíne tým, že mu vraj mama v detstve dávala makového odvaru, aby lepšie spal, a tak zostal po celý život trochu prispatý. „Na dedinské pomery to bolo síce nezvyčajné meno, ale Marcela každý poznal a mal rád.“
Podnožka sa očakáva
Dušan Dušek prežil v Šaštíne u starých rodičov celé detstvo. Spôsob komunikácie a správania, ako ich použil vo svojich príbehoch o Pištáčikovi, pozná práve odtiaľ. „Tak žijú ľudia na Záhorí. Tam sa podnožka očakáva. Ak vám niekto niečo vyvedie alebo do vás zapára, vy sa za to naňho nehneváte a vzápätí máte na to vlastnú vtipnú odpoveď. Je to taký pingpong, ľudia si ho doslova pestujú. Mnohokrát som to zažil,“ hovorí. Aj na svojom otcovi Dušek oceňoval, že sa na podobných historkách o tom, komu sa čo nepodarilo a kto koho čím dobehol, tak rád zabával. Práve to sa stalo jeho základnou dramaturgiou. Postupne vznikli tri pokračovania. Prvý diel vyšiel knižne v roku 1980 s ilustráciami priateľa Stana Dusíka, ktorý mal záhorácke korene v neďalekých Gajaroch. Dušan Dušek v ňom rozpráva Pištáčikove príbehy zo Šaštína. Druhá časť mala vyjsť o rok neskôr samostatne, no všetko sa skomplikovalo výtvarníkovou emigráciou. Pištáčik na vandrovke tak ostal na istý čas v šuplíku. O pár rokov neskôr však prišiel z vydavateľstva Mladé letá návrh napísať ešte jeden diel a vydať všetky pokračovania dokopy s novými ilustráciami. Tak sa do tretice Pištáčik oženil a novú vizuálnu podobu mu dal ilustrátor Peter Kľúčik. Ešte predtým ho však Dušek zobral do Šaštína, zoznámil ho s domácimi a ukázal mu lesy, hory, humná, strechy, štadión aj železnicu, teda všetky miesta, kde sa hlavný hrdina v jeho príbehoch pohybuje.
Prvé vydanie Pištáčika z roku 1980 ilustroval Stano Dusík, grafik, maliar a ilustrátor,
ktorý žije a tvorí v talianskej Florencii.
Malý Pišta
„Pištáčik sa na mňa ani trochu nepodobá,“ zamyslí sa autor. Tak ako jeho milovaných Toma Sawyera a Huckleberryho Finna vytvoril Mark Twain z predobrazov viacerých malých chlapcov, sú Dušekove postavičky skôr esenciou pocitu z rôznych šaštínskych strýčkov, ktorí majú prirodzený zmysel pre komično v životných situáciách, ale aj v jazyku. Presne si spomína na situáciu, ktorá mu priniesla Pištáčikov príbeh o strojčeku na spomienky. „Ako malé decko som sedel na návšteve u strýca Antona Macháčka. Ktosi tam doniesol dynamo, čo vyrábalo elektrinu. Skrinka ukrývala magnet, na boku mala kľuku a vychádzali z nej dva drôty. Na ich konci boli medené šišky ako závažia z hodín a keď sme ich chytili do ruky a priložili prsty k nosom, začalo sa nám iskriť pred očami,“ spomína.
Pre hlavného hrdinu dlho nemal meno. Potom si jedného dňa spomenul na otcovho celoživotného kamaráta z detstva a rébus bol vyriešený. „Volal sa Pišta a keďže to bol taký nízky chlapík, meter päťdesiat, otec ho nevolal Pišta, ale Pištáčik. Povedal som si – veď ja nič lepšie vymyslieť nemôžem! A to meno som si požičal,“ hovorí Dušek s úsmevom. Páči sa mu, že je v ňom čosi hvízdavé, šibalské, trochu nezvyčajné, ale aj naše.
Jediný dobrý syn
Príbehy staval na princípe akčnej grotesky s tichou ambíciou vzdať hold Chaplinovi a s túžbou, aby sa deti mohli čo najviac chichúňať. Zo spomienok na frky života postupne skladal nežný pestrofarebný obrázok plný zábavných situácií, prirodzeného a bystrého vtipu. „Pištáčik je vlastne môj jediný dobrý syn, ktorý ma aj živil,“ vraví autor. Okrem scenára k animovanému filmu a knižného spracovania napísal aj scenár k hranej televíznej rozprávke v hlavnej úlohe s Mirom Nogom. Najväčší ohlas mala napokon knižka – vydali ju aj v zahraničí a manželia Dušekovci si tak občas mohli dovoliť kúpiť v tuzexe nejaký dobrý čaj a potešiť sa, že im ho zo sveta poslal ich Pištáčik. „Písať detskú literatúru v tom čase bolo príjemné najmä v tom, že nikto na vás netlačil, aké to má byť. Tvorbu pre deti som mal veľmi rád,“ hovorí autor. „Do detskej dramaturgie oveľa menej zasahovala politická moc. Tá išla skôr po dospeláckych knihách a celovečerných filmoch.“ To si Dušek dobre uvedomoval hlavne vďaka svojmu scenáru k Hanákovmu filmu Ja milujem, ty miluješ z roku 1980, ktorý hneď po svojom vzniku putoval do trezoru. Že detské knižky pod tupým drobnohľadom neboli, dokazuje fakt, že sa mu vtedy podarilo prepašovať názov zakázaného filmu aj do Pištáčika.
Miro Noga ako Pištáčik v inscenovanej podobe. Foto - STV
V pivnici detstva
„Písanie pre deti sa sa v mojom prípade už uzavrelo,“ reaguje autor viacerých detských knižiek na otázku, či by nemal chuť ešte písať pre najmladšiu generáciu. „Je to aj vekom, ale hlavne, nemám už dosť poznatkov a vedomostí o jazyku dnešných detí. Decká by v mojom texte okamžite vycítili niečo cudzie.“ Uvedomil si to vo chvíli, keď dopisoval Dvere do kľúčovej dierky, zbierku poviedok, podľa ktorej vznikol film Vlakári. Už vtedy pochyboval, či sa mladí skutočne rozprávajú tak, ako si myslel. Párkrát sa radšej odviezol so školákmi vlakom zo Šaštína do Senice a späť. Sadol si s novinami k oknu a tváril sa, že číta, pričom hlavne počúval, čo si rozprávajú a v bufete si potom robil poznámky. „Pre deti by mali písať predovšetkým tie autorky a tí autori, ktorí ich majú okolo seba – nikto tak slobodne a zázračne nepoužíva jazyk ako deti. Stačí natrčiť uši a máte tie najlepšie vety na svete,“ odkazuje autor. Jeho Pištáčik vyšiel naposledy v roku 1997 vo vydavateľstve Slovart, čo je už skoro dvadsať rokov. V kníhkupectvách je vypredaný, v antikvariátoch sa objavuje len výnimočne, rodičia ho deťom vyťahujú z pivníc detstva. Asi by sa oplatilo opäť ho vydať.
