Najúspešnejšie obdobie svojho života som prežila v totalite – pekná irónia, hovorí v mene svojej hrdinky URŠUĽA KOVALYK v knihe Krasojazdkyňa, do ktorej vložila aj svoju skúsenosť voltižérky.
Aká bola vaša voltižérska kariéra?
„Intenzívna a krátka. Skončila sa však úplne iným spôsobom, než to opisujem v knihe. Jazdiareň a vzťah s koňmi vytvorili ostrov, kde som mohla slobodne dýchať, pohybovať sa a snívať. Ten silný pocit slobody však vo mne ostal a bol taký intenzívny, až raz vyplával na povrch. Niečo ma prinútilo sadnúť si za počítač a napísať príbeh o jednej malej krasojazdkyni.“
Sú autobiografické prvky základom každej dobrej literatúry?
„Myslím si, že v každom príbehu je skrytý kus autobiografie a je iba na spisovateľke, či si to prizná. Ja som determinovaná vlastným životným príbehom, ale aj tým že som žena, mám deti a moja rodina má za sebou ťažkú históriu. Aj keby som sa neviem ako snažila, vždy by do mojich textov presakovali niektoré obrazy, postavy, pocity, situácie z môjho reálneho života. Mám rada, ak sa autobiografia premieša s autorkinou fantáziou a vznikne zvláštny, zaujímavý príbeh.“
Je multikultúrne prostredie vašej novely v niečom typicky košické?
„Keď sa mojej babičky a deda pýtali, či sa cítia Slovákmi, alebo Maďarmi, odpovedali, že sú Košičania. Ak nechceli, aby sme ako deti rozumeli, o čom klebetia, prešli plynule do maďarčiny. Niektoré názvy jedál, napríklad bundáskenyér (chlieb vo vajci), som poznala len v maďarskom jazyku. Odmalička som bežne v obchode počula maďarčinu, nemčinu, rómčinu niekedy aj rusínčinu. Starí Košičania hovorili troma jazykmi a považovali to za úplne normálne. Nezabúdajme na Sándora Máraia, spisovateľa a košického rodáka. Humanistické idey v jeho knihách podľa mňa ovplyvnili mnoho ľudí a podieľali sa na vytvorení uvoľnenej multikultúrnej košickej ’klímy’’.“
V rodine, o ktorej píšete, sa muži vyskytovali len ako návštevníci, alebo boli dokonca na ťarchu.
„Poznám veľa takých rodín, kde ženy suplujú mužov, napríklad ak cestujú za prácou do cudziny a celé týždne nevidia svoje deti. Mala som kamarátky, ich mamy boli mladé vdovy a ledva prežili z výplaty, mala som kamarátov, ktorým sa otcovia upili na smrť alebo opustili ich rodinu. Vyrastala som s deťmi, na ktoré ich otcovia nikdy neplatili výživné, ale nikdy za to neboli odsúdení. Existovali rodiny, kde dedovia umreli v tábore alebo sa nevrátili z vojny. Preto mám pocit, že je to bežná situácia v našich končinách a ústavný zákon o rodine je nezmysel, ktorý tieto situácie vôbec nevyrieši.“
Dá sa vaša kniha označiť za nostalgickú?
„Necítim nostalgiu za ’socíkom’. Neznášam hrozné socialistické odrhovačky, ktoré aj dnes hrajú v rádiu, recesistické prvomájové pochody, neobdivujem socialistické stavby. Nemám rada organizovanú zábavu, ak som v dave ľudí, mám pocit, že sa dusím. Som rada, že železná opona padla, že máme možnosť byť slobodnými. Len sa to akosi nevieme naučiť. Uvedomujem si však, že sú ľudia ktorí zmenu režimu ’nepredýchali’. Padli do rôznych pascí, na ktoré neboli pripravení. Hovorím napríklad o trhu s tvrdými drogami, ktorý bol po nežnej revolúcii rýchlejší než odvykacie programy pre závislých. Niektorých zničil mečiarizmus a temné obdobie výpalníkov. Poznám naopak ľudí, ktorí niečo pekné a výnimočné vytvorili aj napriek tomu, že bola totalita. Po revolúcii všetko padlo do zabudnutia. Kniha nie je nostalgia za ’zlatým socíkom’, ale oslava ľudskej tvorivosti aj napriek ’hroznému socíku’.“
A čo tá Indiánka v knihe?
„Prenasleduje ma od mojich pätnástich rokov. Snívajú sa mi zvláštne sny, v ktorých vidím starú bezzubú Indiánku. Niekedy v sne lietam ponad indiánsky tábor plný koní, detí a psov. Počujem aj hudbu i štekot a nakoniec pristanem vedľa tej stareny. Naposledy sedela pri ohni a roztĺkala niečo kameňom. Mávam pri tom neuveriteľne silné euforické pocity, ktoré si nedokážem vysvetliť. Možno v snoch cestujem do minulých životov, alebo cítim nejaký archetyp z kolektívneho nevedomia. Asi by som mala zájsť za psychologičkou, ktorá pracuje so snami.“
Prečo ste sa rozhodli vydať knihu cez svoje združenie Divadlo bez domova?
„Pretože rada experimentujem a robím nové veci, nech už dopadnú akokoľvek. Chcela som aj v Aspekte uvoľniť miesto nejakej inej feministickej spisovateľke a aby boli do projektu vydania knihy zapojené aj niektoré naše telesne postihnuté herečky. Z Krasojazdkyne sme nakoniec urobili scénické čítanie, kde účinkujú.“
Aké sú výhody podobného „samovydávania“?
„Zrealizovala som si predstavu o tom, ako bude kniha vyzerať, ako sa bude distribuovať či propagovať. Nevýhodou je, že musím na seba prebrať zodpovednosť za byrokraciu či účtovné záležitosti.“
Knihu ilustrovala Lucia Dovičáková.
„Je to moja najobľúbenejšia košická maliarka, blízka témami, ktoré si vyberá, aj spôsobom, ako sa díva na materstvo, ženskú krásu či iné ženské témy. Svojimi obrazmi provokuje, lezie pod kožu pri témach, ktoré sa u nás aj v umení často idealizujú. Jej obrazy skrývajú príbehy, búrajú stereotypy.“
Ilustráciu, ktorá je na obálke knihy, robila na objednávku?
„Nie, nakreslila ju už dávnejšie. Spomenula si na ňu, keď čítala môj ešte surový text, a poslala mi ju. Myslím, že aj to je dôkazom, že v nejakom bode spolu rezonujeme. Moje písanie a Luciine maľovanie majú spoločnú drsnosť, iróniu a čierny humor.“
Loading...
