„Skvelá noc v Bratislave, s výnimkou tej úbohej panej, ktorá skolabovala. Žarty bokom, kým nebudem vedieť, že je v poriadku,“ napísal na sociálnu sieť Hugh Laurie.
Britský herec a hudobník ukázal, že ako televízny doktor House nebol skvelý náhodou. V závere pondelkového koncertu zoskočil z pódia, aby pomohol diváčke, kým neprídu zdravotníci.
A žarty naozaj bokom, ak niekto pochybuje o jeho hudobnej kariére, zjavne ho ešte spievať a hrať nikdy nepočul.
Čarovné retro
Už od prvých sekúnd, ako sa zjavil na pódiu, až po dva prídavky na konci dvojhodinového vystúpenia bolo jasné, že ide o silný večer.
Pódium vyzeralo akoby bolo prenesené z nejakého divadla či nóbl podniku. Veľké závesy, niekoľko retro lámp, na klavíri soška, vlajočky niekoľkých krajín vrátane Slovenska a pohár whisky.
Ako to vyzeralo, tak to aj znelo. Čarovne retro. Laurie sa zamiloval do americkej hudby zo začiatku 20. storočia, hráva najmä tradicionály spojené s mestom New Orleans.
„Sú to skvelé veci, keby sa nehrávali, zmizli by ako vzácne druhy motýľov,“ vysvetľoval divákom a ubezpečil ich, že sa nemusia báť spievajúceho herca.
Aj on by vraj znervóznel, keby sa cestujúcim v lietadle namiesto kapitána prihovoril zubár, ale dodal, že tu sa nik nemusí báť, lebo všetci sú v dobrých rukách jeho skupiny.
Hrá veľmi slušne na klavíri (bodaj by nie, keď začal ako 6ročný) a má príjemný hlas. Na javisku dokonale ťaží z hereckých skúseností, niektoré uvedenia piesní zaberú aj niekoľko minút, ale nenudia.
Britský päťdesiatnik vie publikum dostať detskou úprimnosťou („nikdy by mi nenapadlo, že raz poviem: A teraz si dáme skladbu z môjho prvého albumu – inde než doma v sprche“), galantnou všímavosťou (neustále pozorne komunikuje s divákmi aj s kapelou) či s nadhľadom anglického džentlmena spacifikovať vykrikujúceho diváka.
Druhá polovica úspechu
Muzikantskoherecké vlohy sú jedna vec, druhou polovicou úspechu je Copper Bottom Band. Ten by sám sály pre niekoľko tisíc divákov, ku ktorým patrí aj bratislavské NTC, samozrejme, nevypredal, ale hrá výborne.
Laurie veľmi dobre vie, koho má okolo seba, máloktorý frontman dá toľko priestoru svojej kapele. Vyniká v nej dvojčlenná dychová sekcia a vokalistky.
Vincent Henry strieda barytónsaxofón s klarinetom a ústnou harmonikou, trombónistka Elizabeth Lea za ním v sólach rozhodne nezaostáva. Pritom sa vôbec nepredvádzajú, vždy muzikálne slúžia pesničke, či znie blues, džez, alebo tango.
Podobne to funguje medzi speváčkami. Dve rôzne generácie, dve rôzne polohy. Keď treba pritlačiť, vyjde dopredu Jean McClain, na navodenie jemnejšej atmosféry si mikrofón zoberie Gaby Moreno.
Hlavný hrdina odspieva tak polovicu večera, ale to vôbec neprekáža. Potvrdí sa to aj pri Lazy River, v ktorej trojhlasy odtiahne iba mužská časť kapely. O spoľahlivo pulzujúcu rytmiku sa po celý čas stará kontrabas s bicími, jediným neakustickým nástrojom je gitara, ktorú Mark Goldenberg strieda s klávesami (ozdobenými nápisom Hudba je pravda).
V prídavku Go to the Mardi Gras už prevládla karnevalová atmosféra, ale keby všetky skupiny na svete tvorili takíto muzikálni a takíto zohratí hráči, hudobní kritici by museli len nonstop tlieskať s divákmi.
Inak, čo sa týka publika, len dve poznámky. Je dosť bizarné zaujať miesto v prvom rade na posledných dvadsať minút koncertu (to si nemohol nechať ujsť okomentovať ani sám Laurie) a ťažko povedať, čo sa musí stať, aby niektorí ľudia pochopili, že z tridsiatich metrov s použitím blesku na mobil nič neodfotia.
Hudobný misionár
Keď tak nad tým človek premýšľa, uvedomí si, že Hugh Laurie vlastne urobil to najlepšie, čo mohol. Svoju slávu televíznej celebrity využil na propagovanie starej hudby. Dá sa to považovať za novodobé misionárstvo.
Samozrejme, siahnuť po pesničkách, ktoré preslávili mnohí fantastickí speváci, si vyžaduje aj veľkú dávku odvahy, ale on to zvládol.
Inak povedané, robí to tak, že mu to uveríte. Ak neveríte, skúste siahnuť po niektorom z dvoch albumov, ktoré vydal. Tak Let Them Talk (2011) ako aj Didn't It Rain (2013) sa počúvajú veľmi príjemne.
