Knižný piatok
Básnik a rebel Marenčin píše o básnikoch a rebeloch francúzskych. Majú jeho sympatie, ale nerobí im hovorcu, sudcu ani obhajcu.
Básnikom-rebelom píšucim o iných básnikoch je Albert Marenčin (1922). A básnikmi-rebelmi, o ktorých píše, sú desiati francúzski autori (Apollinaire, Breton, Péret, Jarry, Cocteau, Ferry, Michaux. Ionesco, Césaire, Robbe-Grillet).
Niektorí sú čítankové mená, iné známe iba znalcom. Všetko sú to však osobnosti vyznačujúce sa myšlienkovou čerstvosťou, kritickosťou, autentickosťou postojov, vysokým individualizmom. Napokon, tieto vlastnosti charakterizujú aj autora knihy Básnici a rebeli (Marenčin PT), ktorý sa v týchto dňoch dožíva 92 rokov.
Záruka pravdivosti
Albert Marenčin vytvoril v priebehu desaťročí svojský útvar, ktorý má znaky eseje, štúdie, interpretácie, medailónu, profilu, skice, osobnej spomienky, komentára, ale prekračuje všetky hranice spomínaných žánrov. Je to jednoducho marenčinovský text, spojenie erudície, kompetentnosti, dôvernej znalosti svojho predmetu s osobným nasadením, vnútorným zápalom – a ešte niečím navyše.
Tým je brilantná slovesná práca, štylistická vybrúsenosť, pregnantné formulácie, jasnozrivé nahmatanie jadra, básnické výrazivo, ktoré má ďaleko od poetického šepotania a zahmlievania.
Viacero osobností z tejto silnej desiatky autor poznal osobne, nikdy však nezneužíva ich aureolu, aby ňou prisvietil na seba. Naopak, svoju osobu prezentuje decentne, nie ako stredobod pozornosti, ale ako potvrdenie pozície svedka, ktorý ručí za pravdivosť. Väčšinu prítomných autorov prekladal, a tak ich pozná takpovediac znútra, z biológie ich formulácií a slovných spojení, ktoré sa usiloval rozpliesť v inom jazyku, v akom boli napísané.
„Svojim“ autorom nerobí ani hovorcu, ani sudcu či obhajcu, aj keď je samozrejmé, že majú jeho sympatie, obdiv, rešpekt či lásku. Váži si ich ako rýdze charaktery, ktoré za literatúru dokázali neraz položiť svoj život, aj keď, paradoxne, viaceré manifestačne pohŕdali literárnosťou v mene životnosti.
Interpunkciu zrušil Apollinaire
Občas uvážene uvádza aj svedectvá iných (Novomeský, Feldek, Souplaut, rozhovor s Robbe-Grilletom), čím ukazuje na sieťovinu poézie rozprestretú ponad priestor a čas. Čitateľ sa dozvie zabudnuté fakty, že napríklad otcom zrušenej interpunkcie je Apollinaire, aká je hodnota automatického textu, ako vznikli termíny surrealizmus alebo čierny humor, že absurdné divadlo bolo živené Ionescovou záľubou v bábkach.
Texty sú popretkávané presnými definíciami bez ambície byť encyklopedicky definitívny. O Jeanovi Cocteauovi napríklad napíše, že „jeho spoveď sa v zárodku mení na slovné hračky“.
Slovník je občas milo staromódny (jednako, aklamovali, vazal, interesovala, ukojiť, údel, ucháň večne smrdiaci grošom, nakriatnutí), ale myslenie Alberta Marenčina je ostro svieže, inovatívne, nepodliehajúce skaze. Knihu dopĺňajú vkusné a príjemné výtvarné portréty od Simony Hromadovej.
