Článok pokračuje pod video reklamou
Publikum vo viedenskej Stadthalle videlo po dlhom čase koncert Neila Younga a legendy Crazy Horse.
Je niekoľko dôvodov, prečo nemožno presne vypovedať, aký bol koncert Neila Younga a Crazy Horse vo Viedni. Jedným z nich by mohlo byť, že Young mal gitaru vždy v tesnej blízkosti postele, vraj tesnejšie, ako by si jeho frajerky želali.
Tak to bolo aj v roku 1969, keď raz ležal doma chorý a s horúčkou. „Polovicu dňa som bol v delíriu a mal som divnú kovovú chuť v ústach. Bolo to zvláštne. Keď choroba vrcholila, cítil som pozoruhodnú eufóriu,“ píše v kine Waging Heavy Peace.
A ako vraví, vzal vtedy tú gitaru a za pár hodín zložil tri výborné pesničky. Potom s nimi utekal za chlapcami z Crazy Horse, lebo s nimi práve začínal hrať a vystupovať.
Tým sa mohlo zdať, že Neil sa dostal do stavu Indiána, ktorý práve prežil iniciačnú skúsenosť v hlbokej čiernej jame: počuli také piesne, aké vznikajú len vzácne.
Bolo teda vo Viedni počuť rockovú smršť s mohutnými kompozíciami? Alebo gitarovú fantáziu na ceste do neznáma? Aj, aj. Najmä však v tom koncerte bolo i čosi nadpozemské a hudba sa pritom prejavila v nevídaných možnostiach, podobách, vo vzácnej sile a energii.
Odkaz starého Indiána
Neil Young a Crazy Horse k tomu nepotrebovali vytvoriť žiadnu veľkú pódiovú šou, dá sa povedať, že to bola nulová koncertná šou. To znamená, že nad pódiom viseli asi štyri lampy a jedinou kulisou bola socha Indiána, keďže Crazy Horse dostali meno po slávnom náčelníkovi, známom z bitky pri Little Bighorn.
Young si k nemu občas prišiel nemo pohovoriť a približne rovnako komunikoval aj s publikom. Prihovoril sa mu len raz, ľudí sa spýtal, ako sa majú, a poďakoval sa im, že prišli. Všetko ostatné už zaznelo len v piesňach a ich odkaz bol celkom jasný.
Neil Young protestoval proti vojne – pesničkou Living in War z rovnomenného albumu, ktorý v roku 2006 zložil, keď sa čudoval, prečo umelci tak málo reagujú na Bushovu politiku. V piesni Love To Burn tak dlho vyzýval – alebo, takmer až prikazoval, aby sme ochraňovali lásku, až sa z toho stala najdlhšia koncertná skladba.
A keďže Crazy Horse ladia toto turné tak trochu v ekologickom duchu (pred koncertom sa rozdávali tričká s nápismi Protect a Earth), vystúpenie ukončili novou, energickou a mobilizujúcou pesničkou Who's Gonna Stand Up and Save the Earth.
Dni, ktoré bývali
„Povedz mi, môj stratený priateľ, ako sa máš? Si šťastný s tým, čo je, čo máš? Máš nové auto, to so sedemročnou zárukou? Vozí ťa tam, kde chceš, alebo ťa len znovu vzďaľuje státisíce míľ od dní, ktoré bývali?“ pýtal sa Neil Young, keď spieval Days That Used To Be.
V posledných rokoch mal veľa projektov, umeleckých aj technologických a ako píše v knihe, trochu ho aj vyčerpali a pripravili o čistú radosť z hudby. Preto si už túžil zahrať len tak, ako v čase, keď hudba ešte nebola biznisom, a preto aj zavolal kamarátov z Crazy Horse.
Síce s nimi už dosť dlho nenahrával ani nevystupoval, ale ich zohratosť je stále dokonalá. On sám v tom vidí „kozmickú silu“ a má pravdu.
Do dnešnej zostavy patrí gitarista Frank „Poncho“ Sampedro, bubeník Ralph Molina a basista Billy Talbot. Ten, bohužiaľ, do Viedne neprišiel, pretože nedávno prekonal infarkt, no výborne ho nahradil Neilov starý známy Rick Rosas, skromný, tiež ako taký starý Indián.
Všetci títo kolegovia s ľahkosťou a zároveň presnosťou sprevádzajú Younga pri dlhých inštrumentálnych pasážach a pokojne čakajú, kedy sa zo svojej cesty vráti. Niekedy sa zdá, že sa z tej svojej rozkošatenej gitarovej linky nedokáže vrátiť k pôvodnej melódii, ale on sa vždy zrazu vráti – a oni sú v tej sekunde s ním. „Pevní ako skala,“ hovorí o nich.
Šťastný a šťastnejší
Pri pesničkách ako Rockin’ in The Free World sa Youngovi stáva, že diváci idú zbúrať dom, ale vo Viedni sa znovu ukázalo, že rovnako oceňujú aj úplne jednoduché kompozície. A tak kráľovnou večera mohla byť pre mnohých zase raz Heart of Gold. Poslúžila ako jasný dôkaz, že dobrá hudba sa nedá odstupňovať na dobrú, lepšiu a najlepšiu.
Neil Young ju odohral sám, s gitarou a harmonikou, ktorú potom hodil do publika a urobil tak jedného návštevníka koncertu privilegovanejším a šťastnejším, ako boli všetci ostatní. Teda, mohol urobiť – keby sa aj stav šťastia dal nejako odstupňovať.
