KNIHA TÝŽDŇA / Genius loci
Zuzana Mojžišová napísala knihu o rodine žijúcej v Bratislave počas druhej svetovej vojny. Jej príbeh ohraničila múrmi ich skutočného domova
Opatrné kroky malého dieťaťa po tráve sú ako kroky dospelého človeka v hmle. Všetko odhaľuje pomaly a postupne. Tak ako Zuzana Mojžišová vo svojej knihe Génius loci (Artforum). Do útleho diela ukryla možno spomienky svojej rodiny, možno inej. No skutočnej, uveriteľnej a takej, ktorej osud je blízky každému, kto zažil časy zmien režimov aj charakterov.
Podstatnejšie ako mená postáv sú ich vzťahy. Kým v predošlej knihe Bon voyage sa Mojžišová venovala predovšetkým partnerským vzťahom – vzťahu ženy a jej muža, teraz to vystriedala či skôr doplnila o vzťahy rodičov a ich deti. Kým v prvej novele vyrozprávala príbeh z pohľadu ženy, teraz to urobila z pohľadu malého dievčaťa. Detstvo je totiž tým, čo si pamätáme, aj keď máme dvadsať či šesťdesiat rokov. Detstvo je obdobím, do ktorého sa často túžime vrátiť, aj keď sme vyrástli a dávno vieme, že sa to nedá.
Mojžišová svoje postavy zasadila do obdobia konca druhej svetovej vojny. Keď v centre Bratislavy zostalo mnoho prázdnych budov. Keď na Korze bolo kino a muži bozkávali ženy na ruku. V tom čase žila v Bratislave aj rodina lekára Stoklíka. Ten vybudoval v meste sanatórium, či lepšie povedané blázinec a týmito múrmi oddelili vnútornú oázu od sveta tam vonku. „Lebo blázinec môže byť tým najlepším miestom na svete, oázou uprostred nedozernej púšte, srdcom neprehľadného sveta. Že každému by priala žiť v takom blázinci, ako bol ten ich, v spoločnosti takých ľudí, takých bláznov.“
Domov a spomienky
Príbehy pacientov však nie sú tým, čo spisovateľka vyzdvihuje, hoci o každom jednom by vznikla zaujímavá kniha. Hlavným motívom celého diela je totiž minulosť a rodina, s ktorou túto minulosť prežívame. Mojžišová sa venuje tomu, čo bolo, nie tomu, čo mohlo byť. Vyzdvihuje domov a spomienky. Lebo to všetko v sebe dieťa má, lebo to všetko si v sebe nesie od útleho detstva po dospelosť. A ešte dlho, dlho potom.
Mojžišová rozvíja príbeh rodiny najmä z pohľadu lekárovej dcéry Jelenky. Tá už ako dospelá Jelena túži po detstve, po období, ktoré už bolo, hoci má všetko, čo žena v jej veku môže mať. No stáva sa, že občas ani toto všetko nestačí. Nie je to pre ňu zárukou bezpečia. Potrebuje totiž múr so závorou a svet, kde sa bude cítiť dokonale bezpečne. Tam, kde nebude musieť ochraňovať všetkých, ale kde ostatní ochránia ju. „Oprie sa o fasádu rožného domu. Vie, že tento návrat do mesta nie je zvedavosť. Je to jej vlastný vnútorný boj o budúcnosť. Budúcnosť, z ktorej má hrôzu. Celú ju premkýna. Hanbí sa, ale nevie si pomôcť. Pritom má všetko, čo si človek môže priať. Zdravé dcéry, milujúceho muža, rodičov, sestru, strechu nad hlavou...“
Mojžišová sa venuje aj zmene režimov. Okamihom, či obdobiam v našej minulosti, ktoré ovplyvnili to, kde sme dnes. Píše o svete, ktorý nie vždy napreduje najkratšou a priamou cestou. Pretože svet „niekedy vôbec nenapreduje, niekedy stagnuje a inokedy sa prepadá naspäť“. Cez manželov Stoklíkovcov otvorene kritizuje komunizmus a komunistov, ktorí boli neschopní a chceli len moc, ale neboli pripravení na to, aby riadili svet. Stavia ich režim do protikladu k svetu v sanatóriu, kde ľudia žili v pokoji a mieri, pretože za jeho hradbami to bolo možné. „Keď sa schyľovalo k boju, nastal mier. Lebo ho mal kto vyhlásiť.“
Aj zlé veci majú výhodu
Komunisti však rodinu Stoklíkovcov nakoniec prevalcovali, tak ako to urobili aj so všetkým ostatným – mladosťou ich dcér aj svetom v sanatóriu. A rodina lekára to všetko musela opustiť. Napriek tomu však Jelena túži hľadieť na to, čo už bolo, aby nemusela hľadieť na to, čo je, či môže ešte byť. „Lebo tam v minulosti aj kruté, smutné, zlé veci majú zásadnú výhodu. Už sa stali. Ale budúcnosť? Z nej má strach. Bojí sa bolesti, zlyhaní, otupenosti...“
Zuzana Mojžišová napísala knihu, ktorá môže byť zo začiatku celkom zložitá. Nepridáva tomu ani osobitý štýl spisovateľky, ktorá strieda ťažšie a kratšie súvetia a tým určuje komplikovanejšie tempo. Na to všetko si však čitateľ po pár stranách zvykne a nabehne na rytmus viet aj členitosť samotného príbehu. Príbehu jednej rodiny, či skôr podstatnej časti života ľudí, ktorí nechceli meniť svet. Chceli len žiť na mieste, ktoré vybudovali a ktoré mali radi. V živote má totiž každý svoje miesto, svoju skrýš. A toto miesto nezničí žiadny režim ani čas. O tom je kniha Génius loci. O mieste, kde sa človek cíti tak, ako nikde inde na svete.
