V roku 1996 sa Ilona Németh, umelkyňa, ktorá je dnes známa a etablovaná minimálne v stredoeurópskom regióne, rozhodla pre inštaláciu špeciálne pre šamorínsku synagógu.
Priamo z tamojšej už nefungujúcej železnice vybrala podvaly a nainštalovala ich do radu v odkaze na symbolickú cestu Židov na smrť. Viedla ich už z exteriéru pred budovou, akoby vyrastali zo zeme, potom priamo cez centrálny priestor synagógy, ktorý bol pôvodne určený rozvinutej Tóre, a teda modlitbe, až ich vyústila pomyselne do neba.
„Je v tom krásna humanistická pointa, ktorá pripomína latinské Per aspera ad astra (Cez prekážky ku hviezdam),“ hovorí o svojom obľúbenom diele Nina Vrbanová, ktorá mala v tom čase len desať rokov.
K dielu Ilony Németh sa dostala až neskôr, keď si na vysokej škole hľadala cestu, čomu sa venovať, na čo sa sústrediť.
„Má vizuálne mimoriadne pútavé diela, ktoré sú často významovo vrstevnaté. Práve na nich som si vlastne trénovala interpretáciu výtvarného umenia,“ hovorí kurátorka.
Surové i spirituálne
Dielo, ktoré mám rada
Ilona Németh: The Way (Cesta)
- 1996, inštalácia
- 2.6 x 60 m, železničné podvaly
- At Home Gallery, Šamorín, Slovensko
Synagóga slúži dodnes ako alternatívny výstavný priestor.
V 90. rokoch tu vznikol okruh silných diel, ktoré tematizovali holokaust, po revolúcii ešte relatívne neriešenú problematiku.
„Na diele The Way (Cesta) ma však priťahuje jeho výrazová surovosť, rustikálnosť použitých podvalov a napokon brutalita, ktorú v tomto prípade železničná trať konotuje v kontraste so spirituálnou atmosférou miesta – jeho geniom loci. Tiež minimalizmus radenia podvalov. Nie je tam skrátka nič navyše. A práve tým je to adekvátne téme, o ktorej dielo hovorí. Tu som pochopila, že umelecké dielo potrebuje na prijatie zvýšenú mieru empatie. Vciťovanie môže byť prostriedkom pochopenia a porozumenia aj tých diel, ktoré nie vždy možno zažiť v čase a priestore, pretože sú jednoducho neprenosné,“ vysvetľuje Vrbanová.
FOTO - MARTIN MARENČIN
Vtedy a teraz
Umenie 90. rokov, do ktorého u nás patrí aj nosná časť diela Ilony Németh, bolo podľa kurátorky okrem iného charakteristické tým, že sa chcelo po revolúcii nastaviť na západný model umenia a jeho fungovania. Riešilo často pomerne univerzálne témy, ktoré mali byť čitateľné aj mimo domáceho kontextu.
To, čo máme dnes v hlavnom prúde umenia, je presný opak. „Je to návrat k lokálnemu, autentickému, k tomu, čo môžeme žiť a vnímať tu a teraz. Na problémy sa pozeráme takmer výhradne cez seba,“ mieni Vrbanová.
V tom čase tu zároveň pomerne dobre fungoval export výstav do zahraničia. Aj Ilona Németh vtedy posilnila svoju značku aj za slovenskými hranicami. „Paradoxne po mečiarizme, v nultých rokoch, keď tam už nebol nijaký ´protihráč´, nijaká výrazná ´brzda´, akoby sa to skončilo. V slobodnej a otvorenej, hoci kapitalistickej atmosfére nachádzame minimum príkladov, aj to prevažne v súkromnej sfére,“ dodáva kurátorka.
Bez zvyšku neopakovateľná
Dnes je Ilona Németh možno viac známa ako autorka videoartu, poznáme však aj jej neoexpresívnu maliarsku tvorbu z konca 80. rokov, v 90. rokoch to boli prevažne inštalácie, akou je aj Cesta.
Postupne do nich zapájala nové multimediálne prvky vrátane zvuku.
„Neskôr prešla ešte v rámci priestorových inštalácií k špecifickému typu nábytkových, dizajnových až výrazovo chladných realizácií založených často na interaktivite. Aktuálne si vybavujem napríklad realizáciu Hmla, ktorú púšťala minulý rok na Námestí slobody v Bratislave. Celkom procesuálna, efemérna, ale veľmi vydarená vec, ktorú bolo rovnako možné vidieť, respektíve zažiť iba in situ, bez zvyšku neopakovateľná. Ilona Németh je z môjho pohľadu multimediálna umelkyňa, nájdeme u nej dokonca aj performance,“ uzatvára Nina Vrbanová.
Autor: Juraj Kováčik, autor je editor hentak.sk
