Je to vlastne test. Na čím viac z nasledujúcich otázok odpoviete záporne, tým viac si môžete byť istí, že potešíte hudobníkov, promotérov, ale aj väčšinu ostatných divákov. Berte tento text ako dobre mienený manuál pre koncerty inej než klasickej hudby.
Les zdvihnutých rúk k prvým radom pod pódiom patrí odjakživa. To je úplne v poriadku, kým všetky tie ruky nesvietia a neblikajú. Väčšina mobilov má už naozaj dobré fotoaparáty, ale na zhotovovanie snímok a videí schopných slušne zaznamenať blikajúce svetlá a muzikantov v pohybe je potrebná profesionálna technika. Alebo vás vážne bavia neostré fotografie a roztrasené videá s otrasným zvukom?
Táto otázka sa dá položiť aj inak: Koľkokrát ste si doma pozreli svoje vlastné koncertné záznamy? Je oveľa príjemnejšie sústrediť sa na hudbu, ako sa väčšinu večera pokúšať o jej amatérsku dokumentáciu.
Čím väčší koncert, tým viac pravidelných zábleskov v dave. Ťažko povedať, čo je za tým. Núka sa niekoľko teórií: Zaplatil som si, chcem mať svoju pamiatku a lístok mi ako suvenír nestačí. Rodine alebo kamarátom, ktorí tu nie sú, budem mať čo ukázať. Neviem, kde sa na foťáku/mobile vypína blesk.
Ale ono je vlastne úplne jedno, o aký konkrétny dôvod ide. Výsledok je totiž v každom prípade úplne beznádejný. Už ani nie príšerný, podpríšerný. Stačí jeden pokus, aby ste zistili, že pri akejkoľvek vzdialenosti nad desať metrov je pri fotení použitie blesku zbytočné. Nevznikne totiž nič iné ako výcvak, ktorý si môžete jedine tak... vymazať.
Len málo koncertov dokáže všetkých divákov totálne vtiahnuť tak, aby zabudli na všetko ostatné. Keď sa nudíte a chcete sa trochu porozprávať, je fajn poodísť bokom. Do baru alebo na chvíľu von pred klub.
Keď sa chcete rozprávať celý večer, je na to množstvo oveľa vhodnejších miest než sú koncerty. Nik nie je zvedavý na nekonečné diskusie o veciach, ktoré si môžete povedať inde. A potom nemusíte ani kričať a ostatní na vás nebudú zazerať.
