Igor Hochel, vysokoškolský pedagóg, prekladateľ, redaktor, literárny vedec a básnik, prišiel s prozaickým debutom až v šesťdesiatke.
Jedenásť príbehov knihy Muchy (v treťom roku okupácie) z vydavateľstva Milanium, predstavených autorským a personálnym rozprávačom, sa odohráva na pozadí historického času od 50. po 90. roky minulého storočia, no tento čas sa tu iba mihne v podobe niektorých reálií (Tatraplán, „Bratislava nahlas“, Kontext, smrť Stalina, Gottwalda,...), základné sa však týkajú západného Slovenska – Bratislavy a jej okrajových častí s vinohradmi i niektorých blízkych miest.
Protagonistom je vždy muž pohybujúci sa v tomto regióne ako chlapec i ako dospelý. Bezstarostnosť a dobrodružnosť detských a študentských rokov je často v dotyku s nepríjemnými a búrlivými politickými udalosťami; rovnako dospelosť, keď sa postavy popri bežných pracovných povinnostiach konfrontujú s politickým dianím, ktoré si pre nejakú osobnú príčinu, neprávosť či spomienku uvedomujú intenzívnejšie.
Stačí len privrieť oči
Politické pomery ľudí rôznorodo ohýbajú, autor ich však nestvárňuje priamo, len ako pozadie života postáv, no niekedy so silným zásahom do osudu jednotlivca. Autor udalosti transponuje cez postavy, diagnostikuje ich myslenie, jeho rozprávač je úprimný, dôveryhodný, látková skutočnosť sa v Hochelových prózach zhoduje s témou, a tak je veľmi šikovne využitá dokumentárnosť so svojou poznávacou hodnotou.
Kompozičná dômyselnosť spočíva aj v iných zaujímavostiach. V niektorých príbehoch sa po sínusoide presúvame z reálna do ireálna, do predstáv, nereálne konanie je vždy len krátkym vybočením; môže to byť myšlienka, tá sa však často mení na halucinačnú pravdu, „stačí len trocha privrieť oči, ponoriť sa do mútnych vôd vlastného vedomia – a objavujú sa nálady, vône, atmosféra...“
Protagonisti poviedok sú predovšetkým pozorovatelia, autor ich často obdaril aj vnútornými monológmi, čo umožňuje, že sa do poviedok vošli hodnotiace i publicistické a esejistické prvky, spomienky na hlbšiu minulosť, do textu zakomponovaný list, príspevok v samizdatovom časopise, e-mailová korešpondencia, diskusia internetových anonymov, báseň pre jedného čitateľa, rozpísaná anekdota a pod. „A toto sa môže javiť ako autorom násilne konštruovaný pokus o absurditu,“ hovorí jedna z postáv, no Hochel pozná produkčný priestor, a tak aj snovosti, fantazijnosti, halucinačnosti sa dá úplne veriť.
Čosi ako výčitky svedomia
Autorove detailné opisy sa týkajú všetkého – mesta, prírody, človeka; sú podrobné, rozsiahle, majú jemné napätie, prinášajú prekvapivé riešenia, raz sú akoby fotografiami, inokedy sú dynamické, vždy presné a výborné. Kompozícia poviedok je dômyselná aj takou zvláštnosťou, že začiatok poviedky je niekedy v skutočnosti jej záverom, a keď sa už zdá, že príbeh je ukončený, zrazu pokračuje; občas je záver vzhľadom na ladenie a smerovanie príbehu nečakaný, a tak sa často napätie znásobuje.
V každej z poviedok stretneme postavu frustrovanú politickými pomermi. Spravidla ide o protagonistu ohľaduplného, pedantného, bojazlivého, ktorý „nemal rád neistotu v akýchkoľvek veciach“, prežívajúceho ustavične hypotetickú vinu („opäť zaznamenal jemné, no naliehavé záchvevy duše, čosi ako drobné, nenápadné výčitky svedomia“), pocit previnenia, ktorý nemá opodstatnenie. Zraniteľný, domýšľavý, možno až paranoidný jedinec precitlivene vníma detaily spoločenskej zmeny, osobitne neslušnosť.
V poviedkach je prítomný tlmený humor, ľahká irónia, cítiť z nich kritiku prítomnosti i nedávnej minulosti. Autor vytvoril typ súčasného človeka – intelektuála, ktorý je jemný, citlivý, vnútri polemický k časom, v ktorých žije.
