Hoci sa IVANA DOBRAKOVOVÁ považuje viac za poviedkarku, najviac si cení román Bellevue. V hlave má už nápad na ďalší, no na jeho napísanie potrebuje viac času. A tak možno v tom čakaní na priaznivejšie podmienky vznikne ešte ďalšia zbierka poviedok, ako to bolo v prípade knihy Toxo.
Keď po poviedkovom debute príde autor s úspešným románom, mnohí by očakávali, že zostane pri tomto žánri. Toxo je však opäť návratom k poviedkam. Je predčasné z tohto usudzovať, ktorý žáner vám je bližší?
„Vždy som sa cítila viac ako poviedkarka, asi aj preto, že poviedok som napísala naozaj veľa. Zároveň som však začala poviedky písať s tým, že raz napíšem Bellevue, a ten román doteraz považujem za svoju najdôležitejšiu knihu. To, že tretia kniha sú opäť poviedky, súvisí najmä s tým, že som bola na materskej a nemala som čas ani možnosť sústrediť sa na nejaký rozsiahlejší text. V hlave si nosím nápad na ďalší román, ale čakám, až na to budú priaznivejšie podmienky.“
Písali ste postupne jednotlivé texty s víziou chystanej knihy, alebo ste ich mali viac rozpísaných a potom ste sa rozhodli pre výber siedmich poviedok?
„Poviedky vznikali postupne, počas tehotenstva a potom materskej, čo sa aj odrazilo na téme textov. Nepísala som ich s víziou chystanej knihy, na to ma viac-menej nahovoril vydavateľ, ktorému sa páčila poviedka o upratovačke Rose. Ja som si chcela tiež urobiť radosť novou knihou, tak som sa pozrela na všetko, čo som za posledné tri roky napísala, a vybrala som poviedky, ktoré som považovala za publikovateľné, ktoré spolu súviseli a čiastočne na seba nadväzovali, aby to malo celé hlavu aj pätu.“
Snažíte sa písať pravidelne alebo tvoríte pod vplyvom istých udalostí, ktoré majú v sebe už štruktúru príbehu?
„Kedysi som písala každý deň, bola som veľmi disciplinovaná, hodinu denne, vlastne som sa aj čiastočne bála, že ma písanie „opustí“, ak sa mu nebudem venovať, že to zabudnem, cítila som skutočnú potrebu písať. Teraz je to už, bohužiaľ, úplne inak, jednak na písanie nemám skoro nikdy podmienky a čas, jednak sa mi už nechce písať „všetko, čo mi napadne“, zároveň sa bojím, aby som sa príliš neopakovala. Píšem, len ak svojmu nápadu naozaj verím, píšem, keď mám pocit, že čosi treba zaznamenať, ale zároveň som začala písať dosť veľa textov „pre súkromnú potrebu“, nevhodných na publikovanie, nepotrebujem vydať knihu každý rok, aby som si čosi dokazovala, musím si veci dobre rozmyslieť, cítim zodpovednosť za to, čo posielam „do sveta“.“
Hrdinkami knihy sú mladé ženy - Slovenky žijúce v zahraničí alebo cudzinky, čo opäť evokuje notorickú otázku o miere autobiografickosti knihy či niektorých textov. Prijateľnejšie povedané, takúto knihu by asi ťažko napísala osoba bez skúseností so životom v cudzine...
„Samozrejme, keby som nebola Slovenka žijúca v Taliansku, ktorá strávila tri roky na materskej, v textoch by sa neobjavovali témy exilu, cudziny, tehotenstva, atď. Pravdupovediac, čím dlhšie píšem, tým viac sa približujem realite, biografickému písaniu, už aj ten magický realizmus a prekvapivé pointy ma postupne opúšťajú. Zdá sa mi, že v prvej knihe som si najviac vymýšľala. Môj vydavateľ mi raz povedal, že aj ľuďom, ktorí ma nepoznajú, musí byť pri čítaní jasné, že je to celé o mne.“
Vaše hrdinky sa ocitajú v situáciách bez pocitu bezpečia a šťastia a ich osudy sú často podávané pomerne depresívnym spôsobom. Aká je vaša predstava šťastia a čo rozhoduje o tom, ako to šťastie „dávkujete“ svojim protagonistkám?
„K šťastiu sa mi ťažko vyjadruje, ale spomenula som si, čo mi raz napísal jeden priateľ a ako ma to zasiahlo. Písala som mu o svojich obavách, aká som matka, ako sa mi darí či nedarí vychovávať dcéru atď., a on mi odpísal, že na tom vlastne až tak nezáleží: väčšina rodičov sa snaží urobiť všetko preto, aby ich deti boli šťastné, a koľkí z nás sú potom v dospelosti šťastní... Tak asi toľko k šťastiu.“
Hoci vaša tvorba je, našťastie, na hony vzdialená tej takzvanej ženskej literatúre, predsa len po vašich dielach asi siahnu predovšetkým ženy. Píšete to s týmto vedomím, či dokonca zámerom, alebo myslíte aj na mužskú čitateľskú komunitu?
„Nemám pocit, že by som sa zaoberala výhradne ženskými témami, napríklad v románe Bellevue išlo o psychotickú epizódu, ktorá sa môže týkať rovnako mužov, ako aj žien. Ale uvedomujem si, že v Toxo píšem naozaj najmä o materstve, tehotenstve, súperení medzi matkami, zlomyseľnostiach na ihriskách a podobných veciach. Tieto témy som už však, dúfam, touto knihou uzavrela. Pravdupovediac, na čitateľa veľmi nemyslím. Text musí byť zrozumiteľný a musí sa dobre čítať. To je základ. Inak som si však sama sebe ideálnym čitateľom. Dávam síce čítať svoje texty aj iným ľuďom a zaujíma ma ich pohľad a pripomienky, avšak to, čo chcem povedať a ako to chcem povedať, musím vedieť sama.“
Pred pár rokmi ste sa v jednom rozhovore vyjadrili, že Slovensko má omnoho lepších poviedkarov než napríklad Taliansko, kde žijete. Platí to stále a čím to je?
„Momentálne čítam Alice Munro a mám pocit, že najlepších poviedkarov má Kanada.“
Cítite sa viac Slovenkou, ktorá odišla za manželom do Talianska alebo už pomaly „Taliankou slovenského pôvodu“?
„Ani jedno, ostala som kdesi na polceste. Som síce Slovenka, ale keď prídem do Bratislavy, necítim sa tam už celkom doma, v Taliansku však budem vždy cudzinkou. Myslím si, že podobné pocity má veľa ľudí, čo žije dlhodobo v zahraničí. Nechcem to však nejako dramatizovať. V Turíne som si zvykla a žije sa mi tu dobre.“
Nie je reálne, že sa vaším literárnym jazykom stane taliančina? Nebola by to aj cesta k preniknutiu do tamojšieho literárneho sveta?
„Nie je to reálne. Nemyslím si, že by som niekedy bola schopná písať v inom jazyku ako v materinskom. Nemám v taliančine dostatočný cit, necítim sa v nej úplne „doma“ a doteraz robím chyby. Navyše si myslím, že stať sa spisovateľom, vydať knihu je v Taliansku oveľa ťažšie ako na Slovensku.“
Loading...
