Eno a Hyde tvoria dnes hudbu ešte živšie – až živočíšne

Nič nenasvedčovalo tomu, že tento album by mal byť lepší než len priemerný. Brian Eno a Karl Hyde sú síce veľké mená, no High Life prišiel už dva mesiace po ich predošlom diele Someday World, čím sa dvojica hádam zapísala do Guinessovej knihy rekordov. A napriek tomu: High Life je definitívne lepší než nedávny spoločný debut.

Silné odkazy na minulosť

Dvom veteránom sa podarilo rozdeliť kritikov na dva tábory. Na tých, ktorým neprekáža, že album vznikol rýchlo, pričom sa nahrávalo zväčša starodávnym spôsobom, a na tábor tých, ktorí si myslia, že pre krátkosť odstupu májového a júlového albumu nutne musí ísť len o zvyšky prvej session.

„Vydavateľstvo Warp ma žiadalo, aby som sa zúčastňoval na promo aktivitách, proti čomu nič nemám, ale nesmierne sa mi nedarilo prinútiť sa rečniť o albume, ktorý je pre mňa úplnou minulosťou, keďže v hlavách nám obom ostalo ešte niekoľko dobrých nápadov. Tak sme sa dohodli, že budem dávať rozhovory a oni mi dovolia vydať dva albumy takmer naraz“, vysvetľuje Eno.

Je vzrušujúce a miestami i úsmevné vybrať sa po stopách dávnych inšpirácií a popri tom nachádzať či vytvárať čosi celkom nové. Tak by sa dalo zhrnúť pokračovanie spoločného úsilia Karla Hyda, frontmana tanečných Underworld a novoromantických Freur s človekom, ktorému každý novinár aspoň raz povedal „štúdiový mág“.

Úvodná nahrávka nás zavedie až kamsi do čias Unforgetable Fire a ďalších albumov, s ktorými U2 vypomáhal Brian Eno, kým číslo dva je mierne vynovená dvojička kultovej klasiky Talking Heads I Zimbra. Skladba Time to Waste it odkazuje pre zmenu k minulosti Karla Hyda a pripomína River of Bass, dodnes silnú, zasnenú pieseň z legendárnej platne Underworld Dubnobasswithmyheadman.

Pozornejšie ucho si všimne, že kým prvý album chcel znieť veľmi moderne, elektronicky, v duchu príchodu Briana Ena do vydavateľstva Warp a v duchu toho, čo poslucháč v prvom pláne čaká od Underworld, dvojka High Life vykazuje jasné znaky staršej tvorby oboch protagonistov. Pôsobí živšie až živočíšne a experimentálnejšie, pre poslucháčov je potešiteľné, že obaja sa vracajú k svojim najlepším časom.

Je jasné, kto tu diktuje

Asi najsilnejšie zastúpeným a pre celkovú atmosféru nahrávky vlastne určujúcim prvkom je návrat k albumu My Life in the Bush of Ghosts, ktorý začiatkom 80. rokov nahral Eno s Davidom Byrnom z Talking Heads. Ten je považovaný za možno prvý oficiálny album worldmusic a sympaticky drzo vykopol dvere africkej hudbe do Európy, keď naň prispeli aj mená ako Bill Laswell, Robert Fripp či Chris Frantz.

Aj na High Life účinkujú hostia: Leo Abraham, Fred Gibson a básnik a textár Rick Holland. „Môj hlavný nástroj je základný dídžejský CD prehrávač s množstvom mojich nahraných či naprogramovyných beatov,“ vraví Eno. „Karl a hostia do toho naživo hrajú gitary, synťáky a tablas, napojení sú na množstvo zvukových procesorov, čo mi umožňuje vstupovať do živého procesu tvorby. Robil som to takto už v skupine Roxy Music a stále to funguje“.

Je veľmi príjemné a pre zdravie popmusic neuveriteľne dobré počuť zaslúžilých umelcov, ako ich to stále baví. Svoje nápady realizujú s vášňou a intenzitou, ktorú by im mohla závidieť nejedna kapela čo len včera po prvý raz vbehla do skúšobne. Eno a Hyde tvoria hudbu bez ochoty nechať si čokoľvek diktovať. Diktujú oni.