Život mestám nemôžete naplánovať, stačí spraviť podmienky. V kinách je dokument Ľudský rozmer.
„Cesta z práce bola nuda, aj keď ste šli cez park. Nestretli ste žiadnych ľudí, aktivity, obchodíky. Bola tu len zeleň a nad vami obloha.“
Keď profesor urbanizmu Jan Gehl spomína na dánsku Kodaň, máte pocit, že hovorí o súčasnom Slovensku.
Prívetivé hlavné mesto na archívnej pohľadnici nespoznáte, zato veľmi pripomína Bratislavu – tiež bývalo zamorené autami a vozovkami, so sivými ulicami, ktoré sa ulicami nazývajú iba zo zvyku. Ktorými sa obyvateľ ponáhľa do príbytku a potom von nevychádza bez dobrého dôvodu.
Také boli aj v Kodani šesťdesiate roky minulého storočia, keď výstavbu ovládala filozofia modernizmu stelesnená samostatne stojacimi výškovými budovami, diaľnicami, námestiami s betónovým povrchom.
Menej áut a pešia zóna
Na začiatku veľkej zmeny Jan Gehl s kolegami a študentmi vyšli do ulíc. Sami boli prekvapení, aké je to vzrušujúce, postaviť sa na ulici s ceruzkou na jednom mieste a celý deň pozorovať dav.
Zapisovať, čo tam ľudia stvárajú, koľko sa tam zdržujú a zisťovať, čo sa stane, ak zo zóny vylúčia premávku.
Dáta boli jednoznačné. Stačí menej premávky, trochu širšia pešia zóna, a ulice hneď pulzujú životom: z prístavu je korzo a nie parkovisko, námestie sa zrazu stane ozaj funkčným námestím pre ľudí.
Dnes je Kodaň celkom iným mestom so stovkami cyklotrás, bicyklom do práce jazdí každý tretí obyvateľ.
A recepty Jana Gehla medzičasom inšpirujú svet.
Keď v roku 2011 zemetrasenie na Novom Zélande zrovnalo so zemou centrum mesta Christchurch, radnica zozbierala vyše stotisíc návrhov od občanov, ako mesto odznova vybudovať. Väčšina sa prekvapivo zhodovala.
