V Izraeli MARTIN KOLLÁR vyše roka fotografoval predstavy tamojších obyvateľov o blízkej budúcnosti. A získal za to prestížnu cenu Oskar Barnack Award, ktorú mu v júli odovzdali na festivale Rencontres Internationales de la Photographie vo francúzskom Arles. Tento rozhovor vznikal pred mesiacom. Vety, ktoré raz odzneli, nadobúdajú v toku dejín vždy iný význam. Ako aj teraz, vo svetle aktuálnych udalostí na Blízkom východe.
Koľko času ste strávili v Izraeli?
Viac ako rok. Izraelský projekt This Place je jedným z mála veľkých grantových projektov, akých v dejinách fotografie nebolo veľa. Historicky bol asi najznámejší projekt FSA, Farm Security Administration, v tridsiatych rokoch v Amerike, v čase veľkej hospodárskej krízy.
Bol to veľký fotografický záznam toho, čo sa vtedy dialo. Neskôr ešte vzniklo niekoľko podobných kolektívnych projektov. Ďalší z tých známych bol v osemdesiatych rokoch vo Francúzsku, volal sa DATAR. Vtedy dvadsať autorov fotografovalo krajinu počas jedného roka. Celý projekt pravdepodobne nebol až taký zaujímavý v čase, keď vznikal, aký je dôležitý teraz.
A tento izraelský projekt bol možno jedným z posledných veľkých klasických fotografických projektov v zmysle, že v podstate všetci zúčastnení autori okrem mňa, Struth, Wall, Koudelka, Shore, Waplington, Sheikh, Ewald a ďalší, fotografovali na klasický film.
Čí to bol nápad?
Zorganizoval ho Frédéric Brenner, ktorý sa inšpiroval už spomínaným francúzskym projektom. Izrael je križovatkou všetkých možných vecí, je to vlastne malý model sveta. Tento človek pozval jedenástich fotografov z celého sveta, zabezpečil nám skvelé podmienky.
Mali sme o všetko postarané, bolo to viac ako skvelé. A čo bolo zaujímavé, nikto z tých fotografov nebol z Izraela, čiže šlo o pohľad na krajinu zvonka, aj všetky peniaze prišli zvonka. Nula dolárov z Izraela. Žiadna vláda ani úrad nič neovplyvňovali, aj preto sme si mohli robiť, čo sme chceli.
Mali ste všetko dovolené?
Jediným limitom boli hranice krajiny. Bolo úplne jedno, či sme robili na izraelskej, alebo palestínskej strane, či sme robili tak, alebo onak. Každý mal voľnú ruku. Nakoniec z toho bude spoločná výstava, spoločný katalóg, každý z nás vydal alebo vydá samostatnú knihu. Prvá výstava bude v Prahe v októbri. Ďalšie budú v Múzeu moderného umenia v Tel Avive, v Brooklynskom múzeu a v Martin Gropius Bau v Berlíne.
Z knihy Martina Kollára Field Trip.
Akým spôsobom ste sa na Izrael pozerali?
Pre mňa boli zaujímavé dve veci. Keď som vyrastal za socializmu, nezažívali sme izraelsko-palestínsky konflikt ako veľkú tému. Boli sme od toho viac-menej izolovaní, teraz je to mediálne omnoho viac masírované. Uvedomil som si, že to vlastne nie je môj konflikt. Všetci tomu zhruba rozumieme, vieme asi, ktorá strana nás baví, myslíme si, ako by to mohlo byť.
Ale keď som tam prišiel, tak som si uvedomil, že sme z tej krajiny videli už toľko vecí, existuje toľko fotografií a záznamov a spôsobov, akými ľudia reflektujú, čo sa tam deje, že som si nevedel predstaviť, ako by som mohol priniesť ďalšie drevo do lesa. A ešte k tomu to nie je jedna krajina, ale vlastne dve, a aj ja som z krajiny, ktorá bola pôvodne jedna a teraz sú dve. Aby som sa vyhol tradičnému konfliktu, tak ako ho poznáme, vybral som si iba jednu stranu, izraelskú.
Prečo práve tú?
