Roky driny sa vyplatili. Skupiny Čad a Vandali, ktoré tvorí tá istá trojica hudobníkov zo Svätého Jura na čele s gitaristom a spevákom Štefanom „Pištom Vandalom“ Chrappom, sú zárukou kvality. Už nejaký čas takmer každý rok vydajú nový (a dobrý) album a popritom usilovne koncertujú.
Po vlaňajších Synoch hromu z dielne punkových Vandalov prišiel na rad temnejší a o poznanie tvrdší Čad s nahrávkou Čertova kovadlina.
Neustúpili
Album sa začína presne tam, kde sa skončila predchádzajúca nahrávka Čadu s názvom Ťažký kov z roku 2011. Aj keď na undergroundovej scéne boli hviezdy už dlhšie, až vtedy sa aj vďaka úspechu na cenách Rádia_FM podstatne zviditeľnili mimo komunity fanúšikov extrémnej gitarovej muziky.
Dotiahli to aj na pódium na festivale Pohoda a pritom vôbec neustúpili väčšinovému poslucháčovi. Do publika súkali nekompromisnú zmes ukričaného hardcoru a death metalu, ktorý je oproti iným skupinám menej komplikovaný, no o to brutálnejší.
Aj keď ich hudba znie pre žánrom nevytrénované ucho monotónne a je chudobná na spevavé melódie, má v sebe úprimné nadšenie, hravosť a nadhľad, ktorý chýba mnohým štýlovo podobným slovenským kapelám.
Pumpujú adrenalín
Čertova kovadlina má skrátka šmrnc. Skupine to najlepšie ide v adrenalínových jazdách, akými sú titulná skladba alebo na pomery žánru nadštandardne chytľavá Vyvrheľ („Som vyvrheľ, napoly blázon napoly zver“).
Na opačnom póle sú zemitejšie a temnejšie skladby, akými sú mrazivá Démon samoty („A nemám človeka, čo by sa ma zastal, keď ma trhajú na kusy“) a monumentálna záverečná Dunaj.
Spevák Čadu: Diery nevypĺňame, my ich robímeČítajte
Klišé ako prostriedok
Hudbu však, podobne ako na ostatných albumoch, miestami zatienia kvalitné slovenské texty. Tie podľa textára Pištu Vandala inšpiroval napríklad Bertolt Brecht alebo slovenský básnik Mikuláš Kováč.
Mnoho metalových kapiel spieva o brutalite, z Pištovho pera však vychádzajú verše, ktoré ju použijú ako prostriedok na introspekciu a tradičné rozprávkové či metalové heslá nenechá vyznieť samoúčelne.
Čertova kovadlina je veľmi dobrá nahrávka. Aj keď sa hlavne v druhej polovici svojho šiesteho (a asi aj najlepšieho) albumu občas opakujú hudbou či slovom, polhodina „hromovej muziky“ je tak akurát. Čad pribehnú, narobia spúšť a poslucháča nechajú zadýchaného a spokojného.
