Neklimatizované divadlo, tvrdé kreslá, hodinové pauzy, počas ktorých sa v daždi nemá návštevník kam skryť. Napriek tomu sa na lístky na Wagnerov bayreuthský festival čaká aj pätnásť rokov.
V piatok sa skončila v bavorskom Bayreuthe prvá z troch tohtoročných prezentácií Wagnerovej tetralógie Prsteň Nibelungov. Jej finálovú časť - Súmrak bohov – zakončilo dvadsaťminútové standing ovations spojené už s takmer neodmysliteľným bučaním. Režisér Frank Castorf toto odmietnutie tradičných fanúšikov Richarda Wagnera zažil už vlani pri premiére svojej verzie slávneho Ringu.
„Akoby si to užíval, celý čas s bučiacim publikom komunikoval,“ opisuje emočnú atmosféru tohto kultového festivalu kultúrny manažér Roland Tóth, ktorému sa podarilo získať lístky na tento takmer nedobytný festival.
O moci a bohatstve
Frank Castorf pôsobí v Berlíne ako šéf Volksbühne, ktorého inscenácia bude tento rok otvárať Divadelnú Nitru. „So známym srbským scénografom Aleksandarom Denićom vytvorili veľmi asociatívne ironizujúce divadlo,“ opisuje Tóth.
Jednotlivé časti Prsteňa Nibelungovho (Rýnske zlato, Valkýra, Siegried a Súmrak bohov) na seba v režisérovom videní zámerne nenadväzujú. Každá sa odohráva v inom prostredí. „Wagner písal o moci a bohatstve, Castorf chcel zdôrazniť, že zlatom dneška je ropa. Valkýra sa teda odohráva pri Kaspickom mori na začiatku 20. storočia, Súmrak bohov bol zasa v Berlíne pred pádom múru.“
Rýnske zlato umiestnil režisér do motorestu pri benzínovej pumpe v Texase. „Paralelne sa odohrávalo na scéne niekoľko príbehov, mohli ste si vybrať, čo budete sledovať, bolo to veľmi atraktívne, pripomínalo to filmy zo šesťdesiatych rokov,“ dodáva.
Castorf rád provokuje. Scéna k časti Siegfried napríklad pripomína Mount Rushmore, len namiesto hláv amerických prezidentov sú do skaly vytesané hlavy Marxa, Lenina, Stalina a Mao Ce-tunga.
Festival ako fenomén
Festival v Bayreuthe je výnimočným spoločenským fenoménom už od svojho prvého predstavenia, ktoré sa odohralo takmer pred 140 rokmi - 13. augusta 1876. S myšlienkou na festival, ktorý by promoval výlučne jeho diela, prišiel sám Richard Wagner.
Dodnes sú lístky na tento letný festival absolútnym úlovkom - pre snobov aj skutočných milovníkov opery. Nemožno si ich totiž len tak jednoducho kúpiť. Vždy do konca septembra treba organizácii festivalu poslať vyplnený formulár, ktorý je len potvrdením záujmu zostať na zozname žiadateľov na ďalší rok. Šancu posedieť si v tvrdých drevených kreslách v neklimatizovanom divadle dostanú napokon len vyvolení z vyvolených, na kladnú odpoveď sa čaká šesť, osem ba aj pätnásť rokov. Registrovaných býva totiž aj niekoľko stotisíc záujemcov, kým lístkov je k dispozícii ročne len niečo vyše 50–tisíc.
Všetky lístky sú zasielané na meno. Ak máte smolu, a nakoniec túto dlho očakávanú šancu nemôžete využiť, lístky musíte vrátiť festivalu. Ak ich predáte na čiernom trhu, môžete si vyslúžiť aj doživotný zákaz vstúpiť do tejto mekky opery.
Na zopár vrátených lístkov sa v deň predstavenia stojí od skorého rána, niekoľko z nich sa po prvý raz tento rok dostalo aj na internet. Pre festival, úzkostlivo si strážiaci tradíciu, je tento fakt veľkým zlomom, ktorý časť fanúšikov aj kritizovala. „To už musí byť Bayreuth na tom veľmi zle!“ Wagner nechcel, aby boli lístky na jeho produkcie drahé. Tie na balkóne stoja skutočne len pár desiatok eur, k nim sa však dá dostať ešte menej pravdepodobne ako k drahým do parteru.
Lístky na štyri časti Prsteňa Nibelungovho vyjdú aj na tisíc eur, ale zasa môžete sedieť hneď vedľa Angely Merkelovej, ktorá je pravidelnou návštevníčkou tohto festivalu, hoci po prvý raz vynechala jeho otvorenie.
Tradícia nadovšetko
Festivalové divadlo v Bayreuthe je stelesnením tradície. Sálu z dreva nechcú výraznejšie rekonštruovať, aby nenarušili jej výnimočnú akustiku. A tak v letných horúčavách idú okamžite po začatí predstavenia pánske saká dole.
Na rozdiel napríklad od takej Opery Garnier v Paríži, kde väčšiu časť budovy predstavuje honosný foyer, vo Wagnerovom divadle je všetko podriadené divadelnému zážitku. Diváci vchádzajú zvonku takmer rovno do sály, v hodinu trvajúcich pauzách sa môžu prechádzať po okolitom parku, ak prší, takmer sa nemajú kde schovať. „Toto divadlo pôsobí takmer ako kino, divák sa má v ňom koncentrovať len na hudbu a dej,“ hovorí Tóth.
Keď zhasne svetlo v sále, nezaznie žiadny potlesk pre dirigenta, ktorého ani nevidno. Orchester je v jame pod scénou neviditeľný, takže hudobníci môžu byť v horúčave aspoň v civilnom oblečení. Pritom mohutný orchester môže hrať naplno, ale neprehluší spevákov.
Ďalšie predstavenia Prsteň Nibelungov sa odohrajú v dňoch 10. – 15. a 22. – 27. augusta, okrem toho toto leto návštevníci uvidia ešte Wagnerovho Lohengrina, Tannhäusera a Bludného Holanďana.
