Sýrsky autor Nihad Sirees napísal o svojej krajine zmietanej občianskou vojnou z pohľadu umlčaného autora - z pohľadu seba samého. Pred vydaním tohto diela musel zo Sýrie emigrovať.
Krajina, kde denne zomierajú desiatky ľudí a odkiaľ denne utekajú ďalšie stovky. Taká je Sýria so svojím Damaskom aj Aleppom – krajina so svojimi obyvateľmi, históriou a dnes aj občianskou vojnou.
Máloktoré informácie prichádzajúce z tejto oblasti sú overiteľné. Propaganda sa mieša s chaosom a počty mŕtvych sa rôznia. A hoci kniha Ticho a vřava (Odeon 2014) nie je o útokoch v Sýrii, opisuje mašinériu sýrskeho režimu tak ako žiadna správa v novinách.
Škaredšie slovo ako vrava nepoznám
Tento útly román napísal Sýrčan Nihad Sirees a z pochopiteľných dôvodov mohol vyjsť prvýkrát až v Libanone. Jeho názov vysvetlil už na deviatej strane. „Vrava ... to slovo akoby bolo krížencom nejakej nadávky a zvukomaľby, škaredšie nepoznám.“
Presne takáto vrava tvorená hulákaním hesiel po uliciach a burácajúcimi ampliónmi má spôsobiť jediné – potlačiť ľudské myslenie. Veď načo majú slúžiť manifestácie uctievajúce vodcu krajiny? Ten predsa nepotrebuje mysliacich ľudí na to, aby ho milovali.
Stále je to však len prvý pohľad. Ten druhý prichádza pri lepšom zoznámení sa s režimom. To, čo pôsobí tak samozrejme a jasne, je v skutočnosti len vykonštruované vládou.
Jedna „obyčajná“ akcia
Hromadná doprava v čase manifestácie nefunguje, a to dokonca ani vo štvrtiach, kde sa dav ľudí nedostane. Úrady totiž dopravu naschvál zastavili. „Autobusy teda stoja, dvere zamknuté – aj ich šoférov vyslali na miesta osláv; vo všetkých uliciach teraz parkujú v niekoľkých radoch stovky autobusov a čakajú, kým sa tá paráda neskončí, aby mohli odviezť cezpoľných zas naspäť do dediny, odkiaľ boli za svitania privezení.“
Občanom tak zostávajú len dve možnosti – zúčastniť sa na manifestácii alebo ju sledovať doma na televíznej obrazovke. Obe tieto činnosti sú dôležitým znakom vlastenectva, za ich absenciu hrozí prísny trest.
Z každej domácnosti sa ozýva ručiaci televízor a hulákajúci ľudia v uliciach s predstieranou radosťou dvíhajú nad hlavy portréty svojho vodcu. Každý však na ne dáva veľký pozor, úrady im ich len požičali a po jej skončení ich musia nepoškodené vrátiť.
Láska ako záchrana
Celý tento strojený manifest sprevádza hudba a nič nehovoriace heslá, ktoré slúžia len na udržanie falošného nadšenia ľudí. Bezpečnostné zložky medzitým pochodujú po meste a hľadajú každého, kto sa na akcii nezúčastňuje a pred teplom a celou tou masou sa ukrýva v tieni bočných ulíc.
Mimo toho všetkého stojí tridsaťjedenročný spisovateľ Fathi, ktorý takéto zhromaždenia odmieta, televízor nevlastní a netají sa tým, že celý režim aj s jeho vodcom neuznáva. Svoje presvedčenie nemení ani po tom, čo ho režim umlčí – zakáže mu písať. A nech to znie akokoľvek pateticky, v celej tejto mašinérii mu umožňuje prežiť len jeho vzťah so staršou ženou Lamou.
„Ticho, ktoré je mi vnucované už roky, ma skoro zadusilo, a kým si pripadám ešte živý, tak jedine vďaka vášnivej láske, ktorá nás, Lamu a mňa, spája. Spolu sme objavili, že láska je jediný spôsob, ako vydržať.“ Láska je totiž ich hlasným výkrikom proti násilnému mlčaniu a všetkým tým nevypovedaným slovám v neslobodnej krajine, kde človek nemá absolútne žiadnu cenu.
Protest proti revu vo vlastnej krajine
Román Nihada Sireesa je protestom proti revu v jeho vlastnej krajine, z ktorej musel počas vlády Bašára Asada emigrovať. A hoci Sirees sa ani raz nezmieni o mene diktátora ani názve krajiny, je jasné, že román je silne autobiografický. Pri jeho čítaní môžete mať miestami pocit, že autor sa pomýlil, že musí predsa písať o diktatúre niekde v Severnej Kórei. Inokedy akoby len zablúdil niekam na Blízky východ, kde ľudí trápia iba silné horúčavy.
No o to je jeho výpovedná hodnota silnejšia. Nihad Sirees totiž píše o skutočných ľuďoch gniavených celou tou ťarchou neslobody, píše o lekároch, policajtoch, ale aj o zranených ľuďoch na ulici. Nesúdi ich, len im chce ukázať, že majú stále na výber.
Jeho dielo je tak psychologickou štúdiou davu ľudí a zároveň aj manifestom proti diktátorskému režimu. Opisuje boj človeka o vlastnú individualitu a slobodu, ktorá je ničená hlukom, pred ktorým je ťažké sa skryť.
Román Ticho a vřava je tiež osobným vyznaním autora o sile slov v čase, keď dvojnásobne platí latinské „inter arma silent musae“. A v neposlednom rade je aj vyjadrením dôvery k slovu samotnému, ktoré dokáže meniť svet.
