„Toto bola realizácia možno jednej z mojich posledných ambícií: spolupracovať s človekom, ktorého hudba ma inšpirovala tak dávno a dlho, ako si len dokážem spomenúť,“ povedal o zakladateľovi oddychového laid-back rocku J. J. Caleovi pri uvádzaní spoločného projektu The Road To Esconido v roku 2006 fenomenálny „guru“ gitary Eric Clapton.
On sám zanechal stopy svojho spôsobu hry u stoviek gitaristov z celého sveta, ale priznával aj zopár osobných majstrov – idolov.
Jedným z tých základných a zásadných bol popri B. B. Kingovi a Robertovi Johnsonovi určite charizmatický J. J. Cale (John Weldon Cale, 1939 – 2013). Génius úsporných gitarových riffov a zadržovaných tónov, ktorý svojím nezameniteľným štýlom hry s typickým „šomravým spevom“ ovplyvnil spôsob tvorby a spievania aj u takých hviezd, akými sú Mark Knopfler, Tom Petty, Chris Rea alebo John Mayer.
Špecifická mixtúra bluesu, folku, country a rocku
J. J. Cale vlani náhle zomrel na srdcový infarkt a Ericovi Claptonovi pri dlhom transoceánskom lete na jeho pohreb napadlo nahrať album, ktorý by bol poctou tomuto expertovi na chytľavo svieže pesničky v duchu špecifickej mixtúry blues – folk – country – rock. Album vyšiel v minulých dňoch, vydal ho Universal Music pod názvom Eric Clapton & Friends: The Breeze - An Appreciation of JJ Cale.
Kritici tomu „patentovanému“ štýlu hovoria Tulsa Sound alebo Clasic JJ Cale Sound. Pôvodne si chcel Clapton urobiť platňu len sám pre seba a nikdy ju nevydať, ale keď sa počas smútočného aktu stretol a porozprával s Donom Whitom, ktorý ako prvý vzal Calea do kapely, zmenil názor.
Pozvanie do štúdia prijali Knopfler, Nelson a spol.
Pozval ho do štúdia, kde spolu s manželkou zosnulého Christine Leakland a megahviezdami ako Willie Nelson, Tom Petty, John Mayer alebo Mark Knopfler nahrali kolekciu turbulentne magických skladieb s atmosférou pripomínajúcou zlaté časy Caleových najlepších pesničiek. Úsporne vyvážené aranžmány a rytmika fučiacej lokomotívy (Jim Keltner – bicie, Nathan East – basa) tak ženú vkusné melódie neveľkého rozsahu láskavo do poslucháčových uší.
„Nikdy som sa s Caleom nespriatelil tak, ako by som bol býval chcel, hoci som ho bral ako svojho staršieho hudobného brata so spoločným zázemím. Napadlo mi však, že by som sa mu tak či tak mal poďakovať,“ vysvetlil Clapton, prečo platňu nahral. Jeho pokora k tvorbe aj spôsobu prezentácie J. J. Calea sa premieta prakticky do všetkých súčastí nahrávky.
Rovnako tak vyzerá spolupráca s hosťujúcimi hviezdami, ktoré okamžite „chytajú“ atmosféru, ale hrajú v pozadí a úsporne. Markantné vplyvy vzájomnej úcty a umeleckej skromnosti, akceptovanie spoločných nuáns a dobrej notovej nálady vyústili v nevšedne pohodový album, ktorý nemá slabšie miesto a bude určite ozdobou antistresových relaxačných chvíľ kohokoľvek, bez rozdielu veku aj pohlavia.
