Snímka Dvojník sa odvíja v surrealistickom duchu, výkony hercov sú mrazivé, no všetko je to až príliš vykonštruované.
Simona Jamesa je ťažké mať rád. Jeho vysoká inteligencia sa snúbi s hlbokou sociopatiou – ako pri silnom Aspergerovom syndróme či slabšej forme autizmu. Nedokáže komunikovať s okolitým svetom, ale žije v ňom samostatne – a osamelo. Nevie sa brániť. Jeho sebavedomie má zápornú hodnotu.
Podobne ako „vyliečený“ Alexík deLarge z Mechanického pomaranča nie je schopný nijakého násilia, ani verbálneho. Ani len v myšlienkach. Zneužívajú to všetci, v zamestnaní i súkromí – kolegovia, nadriadení, náhodní spolucestujúci, ešte aj ošetrovateľ jeho matky. Vŕšia sa na ňom nielen čašníčky, vrátnici a policajti, ale dokonca aj výťahy!
Je vykoľajený, akoby sa jedného rána prebudil a zistil, že sa premenil na obludný hmyz. Celé večery presedí vo svojej biedne zariadenej kutici a ďalekohľadom pozoruje rovnako osamelú susedu, kolegyňu Hannah, no nie je schopný vyjaviť, čo k nej cíti. Simon nedokáže ani formulovať svoj názor, nieto presadiť ho. Je vlastne nepochopiteľné, ako sa mohol dožiť dospelosti. Vysvetlenie je jediné: nie je človek, ale myšlienkový konštrukt.
Gilliam, Orwell, Kafka
Recenzia / Film
Dvojník
93 minút, Veľká Británia, 2013
Scenár: Richard Ayoade, Avi Korine.
Réžia: Richard Ayoade.
Kamera: Erik Wilson.
Hudba: Andrew Hewitt.
Účinkujú: Jesse Eisenberg, Noah Taylor, Wallace Shawn, James Fox, Mia Wasikowska a ďalší
Premiéra v SR: 7. august
Vytvoril ho vo svojom filme Dvojník ambiciózny herec, scenárista a režisér Richard Ayoade, známy divákom z britského seriálu IT Crowds, inšpirovaný rovnomennou poviedkou F. M. Dostojevského. Určite dôverne pozná adaptácie Dostojevského od Alexandra Sokurova. Vybral si tiež snovú surrealistickú podobu, ale nie poetickú, skôr nočnú moru blízku Orwellovmu 1984 alebo skôr Gilliamovmu Brazilu.
Pokus o syntézu Dostojevského s Kafkom je dostatočne hipsterský, prináša atraktívny povrch, ale znemožňuje príbehu skutočne fungovať po stránke citovej aj intelektuálnej. Nepomáha ani to, že totalitnú spoločnosť vykresľuje tak, aby čo najviac presvedčil o jej nereálnosti: pusté ulice ošarpaných odľudštených sídlisk, depresívne holobyty, zanedbané vozne metra, večné pološero, sliepňavé svetlo žiaroviek, podivné stroje s nádychom steampunku, nechutní starci a odpudivé stareny, zúfalí samovrahovia a cynickí policajti.
Jesse Eisenberg si zahral dvojúlohu – Simona Jamesa a Jamesa Simona, kontrovala mu herečka Mia Wasikowska. Film Dvojník ide do našich kín tento týždeň.
Nereálne prostredie, nereálny hrdina
Obraz kladie veľký dôraz na svietenie (často z lynchovského podhľadu) a na farby, ktoré až príliš prvoplánovo vtieravo vysvetľujú hrdinovo vnútorné rozpoloženie. Nereálnosť zdôrazňuje zvukový dizajn s večnými šumami, ruchmi, tlmenými vzdychmi a výkrikmi. Prostredia majú absurdnú akustiku. Repliky sa menia na zhluky ničnehovoriacich zvukov. Ozvena krokov pokračuje, aj keď sa postavy zastavia. A do toho znejú evergreeny prespievané do japončiny.
Do nereálneho a neuveriteľného prostredia autor vložil nereálneho a neuveriteľného hrdinu. Vyvoláva dojem, že všetko sa odohráva len v chorej zdeformovanej Simonovej mysli. Keď sa v kancelárii objaví nový kolega James Simon, na pohľad kópia Simona Jamesa, no povahou jeho dokonalý protiklad, nadobudneme podozrenie, že hrdina si k autizmu zaobstaral aj rozštiepenie osobnosti korenené heautoskopiou.
James je nekonečne sebavedomý, samoľúby, agresívny, arogantný, drzý, neľútostný, vypočítavý manipulátor. Skrátka – v kolektíve všeobecne obľúbený. Razom si všetkých omotá okolo prsta. Celý svet tancuje, ako on píska. Prirodzene, najviac si to odskáče Simon, pre ktorého Jamesov nástup na scénu znamená začiatok konca.
Nestoja o sympatie
Jesse Eisenberg v hlavnej dvojrole aj Mia Wasikowska ako jeho protihráčka stvárňujú svoje postavy v súlade so surrealisticko-psychedelickou štylizáciou.
Nestoja o naše sympatie, sú mraziví, neskutoční a vykonštruovaní ako celý film. Precízne napĺňajú Ayoadov autorský zámer: formou i obsahom uspokojiť všetkých, ktorí sa potrebujú ukájať pocitom, že rozumejú umeniu, filozofii i celému svetu, ale nechcú investovať intelekt ani emócie, čakajú, že všetko dostanú hotové na tanieriku s modrým prúžkom. Ten, kto má skutočne rád umelecký film, siahne po inom kuse.
