Zbierka Melón sa vždy smeje (Slovart) zahŕňa popri nových aj viacero starších textov. Vystupujú v nich aj známi protagonisti – spisovateľ Adam a jeho žena, lekárka Škorica. DUŠAN DUŠEK tvrdí, že tému ich literárneho spolužitia už definitívne uzatvoril.
Čo prinútilo vašich protagonistov opäť sa ozvať?
„Po čase sa sami prihlásia. S tým, čo človek prežije, čo sa v ňom postupne nazbiera, vzniká vždy nová emócia, ktorá si vypýta spracovanie. Udalosti a skúsenosti sa ukladajú do vrstvičiek na pokožke človeka ako šupky cibule.“
Ako to vnímate?
„Stále akoby to bolo o tom istom, lenže čas prebiehajúci naokolo si vyžiada doplnenie toho, čo sa stalo predtým. Tak, ako sa život sám dopovedáva. Adam a Škorica sa nanovo pripomínajú v dvoch prózach, ktoré sú zaradené na záver. Keď som ich napísal, povedal som si, že táto téma sa pre mňa asi literárne uzatvára. Mám pocit, že definitívne doplnili jej mozaiku, sú poslednými sklíčkami kaleidoskopu či farebnej vitráže.“
Prečo ste sa tak rozhodli?
„Škorica si to neželá (smiech). Literárnu postavu si niektorí ľudia spájajú s mojou ženou. Prirodzene, mnoho rôznych detailov by som bez nej nevedel vymyslieť a niektoré veci sú autentické, ale tá postava je niekto úplne iný. Dokonca ani Adam nie som ja – je to chlapík, čo sa motá po svete a spoločné so mnou má možno iba fúzy.“
Vašich textov akoby sa čas nedotýkal.
„Azda to vyplýva z toho, že som sa vždy sústreďoval na niečo veľmi osobné až intímne, čoho sa vonkajší svet až tak nedotýka, pokiaľ to nesúvisí s prácou. Vnútorný svet mi dáva pocit väčšej slobody vyjadrovať sa nezávisle od toho, čo sa deje. Ako hovorí Camus, treba sa vracať čo najčastejšie k osobnému šťastiu. To by pri mojich textoch mohla byť vodiaca linka.“
Vravíte, že práca vstupuje do osobného šťastia. Ako ste to pociťovali v minulosti a ako dnes?
„Spätne si uvedomujem, že mojou veľkou osobnou aj pracovnou výhodou bola voľná noha, čiže spisovateľ v úvodzovkách, ako som to mal uvedené v občianskom preukaze. Fungoval som tak pätnásť rokov počas normalizácie, práve v tom najtupšom období. Darilo sa mi uživiť vďaka filmovým scenárom, najmä prácou pre televíziu, kde som písal inscenácie, večerníčky, programy pre deti. Príjemné bolo najmä to, že nikto na vás netlačil, aké to má byť. Pokojne som sa tak mohol pol roka venovať tejto robote, ktorú som mal svojím spôsobom veľmi rád. Z peňazí, čo som si zarobil, som potom žil druhý polrok, keď som písal prózu, pri ktorej som nikdy nevedel, či po dokončení vyjde, alebo nie.“
Netrápilo vás to?
„Nemusel som sa o to starať, a to bola vlastne moja obrana. Zastavili hru či film? Tak zastavili. Vyhodili dve-tri poviedky z knižky? Nuž vyhodili. Vždy to záležalo na ľubovôli konkrétnych ľudí.“
Napríklad?
„Povedzme knižka Náprstok – mesiac pred vydaním mi z vydavateľstva Smena zavolali, že to a to treba z textu vyhodiť. Povedal som, že si vezmem rukopis naspäť. Potom sme s redaktorom vyhodili dve vety, text tým neutrpel – a kniha vyšla. Samozrejme, bol som smutný, že sa film Ja milujem, ty miluješ nedostal do kín. Ale nič som s tým nemohol urobiť. Prešlo desať rokov a na festivale v Berlíne získal cenu. Alebo rozhlasová hra, ktorú zakázali, hoci dodnes nechápem, prečo. Volala sa Muchy v zime, možno niekomu evokovala Sartra, tak ju vyradili. A po 89. roku dostala cenu v Taliansku. Bral som to tak, že keď niečo nevyšlo, tak to nevyšlo, ale keď to raz bolo napísané, tak to bolo na svete. Do istej miery mi to dodávalo pocit slobody. Prirodzene, vedel som, že niektoré veci sa nedali v tom čase publikovať. Ale napísať som si ich mohol.“
Verili ste, že sa to zmení?
„Nie, nevedel som si to predstaviť. Ale rovnako som niekedy neveril, že napíšem nejakú ďalšiu knižku. Vždy som si len sadol k písaniu a povedal si – možno sa niečo pošťastí. Veľa vecí sa aj nepošťastilo, ale to som sa vždy usiloval brať tak akosi prirodzene. Považujem naozaj za šťastie, že som si to mohol takto dovoliť a pritom nemať pocit, že sa musím niekomu zapáčiť. To, v čom sme žili, som vnímal ako niečo hrozné, ale napriek všetkému mohol som byť s niekým blízkym a mohol som písať. Keby som sa iba trápil, že sa nič nedá, tak by som nič neurobil.“
Kto všetko boli tí blízki?
„Rodina, manželka, a potom ešte zopár dobrých kamarátov. Keď to vezmem ako literárny svet, tak to boli pre mňa 60. roky – partia z časopisu Mladá tvorba, Štrpka, Repka, Laučík, Mitana, Štrasser, Buzássy, Zajac... Postupom času pribudli Sloboda, Šikula, Janovic, Vilikovský, Johanides. Ten okruh sa vlastne už ani veľmi nerozšíril. Počas normalizácie boli títo ľudia okolo mňa, mohli sme sa priateliť, stýkať sa, rozprávať sa, a to mi naozaj pomáhalo. A stále je to tak, už pomaly päťdesiat rokov.“
Čo je za vaším prvým intímnym autorským pokusom?
„Myslím, že nič iné, len zvedavosť. Človek je najprv vášnivý čitateľ a potom si povie, čo keby som to aj ja skúsil. Najmä, keď sa na začiatku zdá, že to vôbec nie je ťažké.“
Je to ventil?
„Ani by som nepovedal. Skôr to vnímam ako prirodzenú súčasť svojho života. Človek hľadá, hrá sa so slovami ako s legom, a aké to naozaj je, netuší, až kým to neurobí a nepríde spätná väzba od niekoho, kto to čítal. Nie všetkým sa to páči, ale vám to neberie obyčajnú radosť a potechu zo skladania vetičiek. Možno je to trochu trúfalé, takto to povedať, ale keď sa do niečoho pustíte, chcete to dorobiť. Investícia času, rozmýšľania, radosti z roboty aj nespokojnosti z nej sa napokon spletú do vrkoča.“
Je vzrušujúcejšie dať na papier odžitú skúsenosť alebo ľahkú impresiu, ktorá s ňou môže súvisieť?
„Nad tým nerozmýšľam. Spôsob písania je jednoducho taký, že sa veci najprv pokúsim dať priam ľahkovážne k sebe a čakám, či medzi nimi vznikne nejaký vzťah, či sa začnú ovplyvňovať. Mám rád kontrapunkt. Keď dáte vedľa seba smiešne a vážne, tak to vážne je ešte vážnejšie a to veselšie ešte krikľavejšie. Som presvedčený, že takto sa to bežne deje aj v živote. Alebo – aj takto. Neodvíja sa v epických celkoch, ale v náhodných stretnutiach maličkostí, ktoré až priradením k sebe vytvárajú príbeh.“
Loading...
