Rozhovory s hudobníkmi si obvykle môžete prečítať vtedy, keď vydajú niečo nové a snažia sa to spropagovať. Tento rozhovor vznikol v polčase medzi dvomi albumami aj v polčase medzi dvomi materskými dovolenkami.
Svoje druhé tehotenstvo ste oznámili na Pohode, priamo z pódia. Festival má v logu dve bábätká, je to náhoda?
Bolo to spontánne rozhodnutie, cítila som, že som tam pred ľuďmi, ktorým môžem veriť a s ktorými v tú chvíľu chcem zdieľať ten pocit. Samú ma to zaskočilo a dojalo. Bol to i keď možno nie dokonalý koncert, no rozhodne jeden z tých, na ktoré človek nikdy nezabudne a Pohoda ma opäť prekvapila svojou atmosférou a publikom, ktoré držalo po cely čas s nami.
Dva sú aj albumy s názvom Moruša. Biela vyšla vlani, Čiernu ste ohlásili október. Nešlo to spojiť?
Naša vydavateľka Šina najskôr chcela, aby obe platne vyšli spolu, čo možno nebolo zlé riešenie, ale my sme to chceli oddeliť. Sú úplne iné. Je to protiklad bez toho, aby sme to chceli. Nejde o žiadne koncepčné umenie, jednoducho to vzniklo samé, tým že sme na tom pracovali. Náš plán bol vydať Morušu čiernu v máji, aby bol do konca roku koniec toho projektu a každý sme sa mohli venovať ďalším veciam. Ako čas plynie, ja sa samozrejme posúvam a pribúdajú nové pesničky, Eddie začína robiť na novom veľkom projekte s Roisín Murphy, ktorý už je v plnom prúde. Predstavovali sme si to tak, že vyjde album, odohrám pár koncertov. Ale naša vydavateľka Šina a všetci ostatní presvedčili. Takže sme mali nejaký materiál v šuflíku a museli rozmýšľať nad tým ako ho vybalansovať s predchádzajúcim albumom.
Na Moruši bielej boli akustické nástroje, bude Moruša čierna teda elektronická?
Elektronika nie je princípom tejto platne, no párkrát sa na nej objaví. V podstate sú tam tie isté nástroje – cimbal, violončelo, akordeón, vibrafón...akurát to má inú atmosféru, ale je jasné, že tie dve k sebe patria. Stále ma v tvorbe najviac lákajú pesničky. Milujem pesničky a melódie, najväčšia sila je keď sa človek postaví na pódium a dá jednoznačnú silnú výpoveď v jednoduchej veci. Potom už vlastne nie je až tak dôležité, či tam hrá gitara, harfa alebo orchester. Základ je v pesničke. Moruša čierna začína meditatívne, pre mňa osobne je ten začiatok asi najodvážnejšia veci čo som v živote urobila. Nikde nie je napísané, že ľudia, ktorým sa páčila biela si okamžite kúpia a obľúbia aj čiernu. Tá čierna sa naozaj, bez akéhokoľvek zámeru stala jej protikladom. Na Čiernej sa objavia opäť aj ďalší muzikanti. Je to veľký projekt a do dnešného dňa na ňom pracovalo viac než dvadsať ľudí. Hlavne koncertná podoba je náročná. Nejde len o to ako zaplatiť všetkých tých ľudí, ale aj o to ako ich udržať všetkých pokope.
Tie platne sú protikladom v zmysle doplnkom? Že jedna bez druhej nefunguje?
Nahrávali sa naraz, s použitím rovnakých nástrojov a aranžmánov. Ale zároveň sa Čierna posunutím vydania už začína trosku meniť lebo do nej vsádzam nové veci, ktoré mi idú v hlave. Trošku sa zmenila, doplnila som tam ešte nejaké svoje pesničky. Ale tak som to chcela. Milujem experiment, milujem púšťať sa do vecí, ktoré neviem a vždy ma to očarí, lenže nakoniec je vždy najdôležitejšia melódia, tá ma vždy najviac chytí za srdce.
Niekomu teraz možno napadne analógia s filmom Čierna labuť, v ktorom sa mladá tanečníčka v Čajkovského balete mení z postavy nevinnej bielej labute na temnú čiernu.
Moruša čierna nie je temná, najskôr sa mi zdala taká mestská, ale teraz ako sa rodí, už mi taká nepríde. Zrazu sa pesničky samé od seba začali deliť na dve skupiny. Jedny zneli viac akusticky a tradične kým tie druhé modernejšie. S Edkom sme dlho diskutovali, ktorá kam patrí a čo ich vlastne spája.
A čo ich teda vlastne spája?
