Štefan Papčo sa aktívne venuje horolezectvu a zážitky zo skál pretavuje do svojej sochárskej tvorby. Pri lezení sa zvyčajne robieva takzvaná „reťazovka“, čo znamená, že sa lezie za sebou toľko ciest, koľko je možné zvládnuť. A dielo Tatranská architektúra predstavuje takú pomyselnú „reťazovku“.
Výber lezeckých ciest, ktoré sú tu obsiahnuté, je založený na ich názvoch: Cesta hladných, Pietní, Neklidné duše, Titanová pasca, Strach zo smrti... Osobnú skúsenosť má Papčo s cestou Pietní. „Celú noc predtým som pod vplyvom názvu cesty od nervozity nemohol dobre spať. Nakoniec to dopadlo tak, že som v kľúčovom mieste spadol, vytrhol niekoľko starých skôb a bol z toho dvadsaťpäťmetrový pád.“
Táto skúsenosť upriamila jeho pozornosť na silu slova spojeného s kusom skaly. Lezecké cesty boli zakreslené systémom značiek, ktoré používa lezecká komunita. Každá označuje skalný útvar – pilier, previs, komín, kút. Jednotlivé poschodia veže Tatranská architektúra sú prepisom týchto kresieb alebo máp v priestore. „Spojením krehkého materiálu a výšky objektu som sa snažil hľadať hraničný bod, keď je objekt ešte schopný sám seba uniesť,“ vysvetľuje autor.
Papčo sa dotýka hraníc a nebezpečenstva, na ktoré človek naráža pri pohybe vo vysokohorskom priestore. Výsledkom je Tatranská architektúra, abstraktná krajina priamo spätá so špecifickou realitou.
Dielo: Tatranská architektúra, 2013, drevo, 750 x 120 x 120 cm
Výstava: DVE KRAJINY. Obraz Slovenska: 19. storočie x súčasnosť, SNG, Esterházyho palác, Bratislava, 3. júl - 19. október 2014.
