ke/Robert Roth * Premiéra 16. a 17. 11. 2002 na Malej scéne
Šesť sekretárok nakope? Situácia, ktorá sama osebe žiada isté vysvetlenie. Azda nejaká manufaktúra na prepisovanie? Určite niečo podobné niekde existuje, keď si na takejto schéme Schauspielhaus Hamburg vybudoval úspešné predstavenie. Nová, tentoraz dôsledne odspievaná produkcia v réžii Martina Porubjaka nie je založená na príbehu. Aj drobnokresby správania sa jednotlivca v kolektíve je pomenej, akýsi skrytý manipulátor len párkrát zabliká neškodným červeným svetielkom. Na vystihnutie oblúka dejín, o čo sa pokúsila Tančiareň, je zas jedno rozkývanie prezidentovho portrétu či zaradenie hymnickej piesne Hoj, vlasť moja asi málo.
Rytmus, aký sa inscenátori pokúsili zachytiť, je skôr hudbou banálnej každodennosti: klepkanie písacieho stroja, lyžičiek v pohári od jogurtu, zatváranie odpadkového koša. Životným problémom je kto, kedy a či zavolá, respektíve ktorej nezavolá. Inak pohoda, spievanie v daždi klapiek. Šéf je podľa všetkého mimo, myši majú fraj.
Projekt sa nesie na vlne retrománie, ktorú tak dokonale využili českí filmári. Ako nám ukázal Zelenka, dnes by ľudia brali azda aj recitovanie komentárov k filmovým týždenníkom ako recesiu prvého rangu. A čo potom, ak nám zaspievajú Merci, chérie, Zahoď starosti alebo Šiel, šiel? To sme už celkom namäkko. Keď sme pri tom, klobúk dolu pred činoherečkami, ktoré utiahli party len s klavírnym sprievodom. Ivana Kuxová opäť dokázala dojímať dievčenským šarmom, Gabriela Dzúriková zaujala dravou silou vokálu, Helena Krajčiová pridala ďalšiu do zoznamu nemotorne nešťastných žien, Kamila Magálová prezentovala nadhľad nad vecou, Božidara Turzonovová zas láskavé porozumenie. Zuzana Mauréry zostala viac v úzadí. Pri Spice Girls sa však všetky dámy dokázali poriadne rozšantiť. Jediný chlap, ponechaný napospas rozvášneným ženám, sa musel brániť tým najodvážnejším spôsobom - do naha!
V bezstarostnej nálade sa dá týmto spôsobom stráviť hodina, ktorú vraj hamburská inscenácia trvala. Ani bratislavské sekretárky nie sú dlhé, sem-tam však z jedinej uzavretej situácie chytá diváka klaustrofóbia. Pozri, čo pre teba mám, spieva jediný prítomný, zosmiešnený muž, vyberajúc úzkoprofilové banány, texasky a toaletné papiere z igelitky so značkou Tuzex. Ak by tento projekt pripravila scéna s menším intelektuálnym potenciálom, mohol by byť hoci aj zázrakom. SND by však mohlo mať latku aj vyššie.
Z hľadiska návštevnosti nebudú určite nijaké problémy, len sa divák nesmie pomýliť a kúpiť si lístky na Krajčírky namiesto Sekretárok alebo aj naopak. Ten prvý bude totiž až do konca čakať, kedy tie baby už začnú konečne spievať, ten druhý zas bude do konca predstavenia v diaľke vyzerať pointu. Tá vlastne aj príde, akurát že novodobý deus ex machina nemá medzi týmito bohyňami za strojmi vlastne čo riešiť.
