FOTO - ČTK
Vraj je to najväčšia výstava, ktorú pre jedného umelca pripravila Národná galéria v Prahe. Tristotridsať fotografií nie je málo. Je to jedno krídlo prvého poschodia Veľtržného paláca spolu s časťou druhého poschodia Malej dvorany. Stále je to však len zlomok z bohatej tvorby šesťdesiatštyriročného JOSEFA KOUDELKU, v súčasnosti najuznávanejšieho žijúceho českého fotografa.
Je jediným českým členom v preslávenej fotografickej agentúre Magnum. Tá si všimla predovšetkým jeho zábery z okupácie Československa v roku 1968. O dva roky neskôr Koudelka emigroval a pre Magnum fotografuje Rómov v západnej Európe. Prominentná agentúra, ktorá vždy koncentrovala najpríťažlivejšie svetové fotografické mená, prijala Josefa Koudelku za svojho riadneho člena v roku 1974.
Knížákova „ústretovosť“
Bilancia Koudelkových výstav doma je pre neho smutná a pre české galérie zahanbujúca. V roku 1990 historička umenia Anna Fárová zorganizovala menšiu výstavu v Umeleckopriemyslovom múzeu v Prahe. Teraz sa Koudelka síce dočkal retrospektívy v skutočnom význame slova, ale sprevádzalo ju toľko nepochopiteľných krokov zo strany Národnej gálerie, že otvorenie výstavy je malým zázrakom.
Národná galéria prispela finančne na výstavu len skromne, dokonca fotograf na tlačovú konferenciu sám priniesol slivovicu a koláče, výstavu nesprevádza žiadna reklamná kampaň a Koudelka desať dní pred výstavou zistil, že bude o dva panely menšia, než pôvodne plánoval. Kontroverzný riaditeľ Národnej galérie Milan Knížák ponúkol Koudelkovi riešenie - aby si panely zaplatil sám. Akoby toho nebolo už aj tak príliš: výstavu dlho odsúval, a tak ju medzitým videli návštevníci vo francúzskom meste Arles.
Nechýba ani čerešnička na záver, i keď má príliš trpkú chuť. Sú ňou Knížákove výroky, že „výstava je škaredá, preplnená“, alebo „Koudelkova spolupráca s Národnou galériou je zahanbujúca“.
I‘m a simple man
Ešte predtým, ako na návštevníka začne padať atmosféra čiernobielych záberov, ocitáme sa v miestnosti s autorovými myšlienkami zhmotnenými na papieri, s jeho korešpondenciou, ako aj fotografovými portrétmi. Ich úprimný, niekedy až naivný tón nielenže odhaľuje isté dobové súvislosti na českej fotografickej scéne, ale predovšetkým vytvára rýchlo a ľahko dôvernú atmosféru. Už sa nepozeráme na Koudelkove fotky, ale na Josefa Koudelku. „I‘m a simple man,“ vyznáva sa na jednom papieri. V tomto duchu sú aj jeho fotografie. Bez štylizácie.
Výstava je rozdelená do viacerých cyklov, visia tu jeho prvé zväčšeniny, nasleduje cyklus z Divadla Za branou, kde sa stierajú hranice medzi grafikou a fotografiou. Režisér tohto divadla Otomar Krejča o fotografovi povedal: „Jeho prácu charakterizuje totálna odovzdanosť a posadnutosť tým, čo práve robí.“
Cyklus Cigáni pochádza tiež zo šesťdesiatych rokov, ale tu už nemá miesto grafika. Prezrádza, akým smerom sa bude fotograf uberať ďalej. Predstavuje autora ako čarodejníka, ktorý každodennosť v zabudnutých osadách rozsypaných po Slovensku dokáže zamiešať tak citlivo, že okolie uverí jeho magickým schopnostiam. Ďalšími cyklami je už spomínaný rok 1968 a invázia sovietskych vojsk, ďalej Exily či Chaos.
V dokumentárnom filme, ktorý je súčasťou výstavy vo Veľtržnom paláci, cituje Koudelka Róma, ktorý o fotografovi povedal: „Chodí po tomto svete človek, ktorý nič nemá, a na ktorého nikto nemá, aby si ho kúpil.“
JANA KADLECOVÁ, Praha
